Sto dni

100 dni.

 

Kde bolo tam bolo, bola raz jedna krajina so slávnou históriou, kultúrou, priemyslom, peknými piesňami a dievčatami. Pred dvadsiatimi rokmi získala samostatnosť. A to znie hrdo. Lenže prišla Babajaga a túto krajinu začarovala.

Prišiel prezident prvý, potom druhý, tretí, štvrtý a všetci ako na povel ťahali túto zem na dno. Prišiel aj piaty.

 

Na kultúrnej scéne beží zábavný program. Herec predstavuje prezidenta. A nie hocijakého, ale prezidenta, ktorý vie ako nato. Vyrieši všetko. Diváci sú nadšení a mu uveria. Zvláštne na tom je ,že aj herec uverí v  svoju rolu.

A tak sa stane, že vo voľbách zvíťazí a je z toho sám  vykoľajený.

Namiesto toho, aby začal tvrdo pracovať na sebe s osvojením politických, hospodárskych, štátnických problémov , ide si na dovolenku. Je to dôsledok šoku z toho, že mu uverili.

Už to poznáme. Sľuby sa sľubujú, blázni sa radujú.

 

Prešlo sto dni a nič sa nezmenilo.  Strieľanie do vlastných občanov nezastavil. Normandska trojka mu nevyhovuje. Chce mať pri sebe aj Ameriku.

Postavil sa pred obrazovku ako pubertiak a vyzval ruského prezidenta: „ pogovorim „. O čom asi ?    Myška vyzvala slona.

 

Šancu ešte má. Uvidíme.

 

Neviem si predstaviť čo odpovie ukrajinský prezident Zelensky pred Merkelovou, Makronom, Trumpom  na otázku Putina, prečo neplní Minské dohody.

 

Ukrajina nikdy nebola samostatným hospodárstvom. Bola to cárska Rus, alebo Sovietska vláda. Populistické reči o demokracii a európskych hodnotách ju dovedú do slepej uličky. Čaká ju dlhá a strastiplná cesta k samostatnému mysleniu a rozhodovaniu. Desaťročia.

 

Jedno viem  isto. Ak pretrhajú svoje korene, zahynú. Tak je to aj v prírode.

*

 

Dodatok. Pred dvadsiatimi rokmi všetky socialistické krajiny zasiahol šok zmeny na kapitalistický systém. Boli spretŕhané hospodárske vzťahy, vznikol obrovský chaos. Kapitál bol pripravený. Chňapol po všetkom čo mu bolo užitočné. Ostali len ruiny.

Vtedajšia nastupujúca nová generácia politikov to nemohla zastaviť. Pri pokuse o samostatnosť, boli by odstránení.

Ostal nám iba plač nad rozliatym mliekom.

 

09/2019

Moja Bratislava

04.09.2026

Táraniny deväťdesiatdva a pol ročného muža to ako som ja, moja nostalgia za starými zlatými časmi mojej mladosti. Pozerám sa na pohľadnicu Bratislavy, ktorú nám poslal Viktor, mamin brat na Starú Mašu. Mal som osem. Keď som videl mrakodrap Manderlu, bol som celý preč. Vtedy sa písal rok 1943 a teraz, keď píšem spomínam si na rok 1954, kedy som počúval Cortéza [...]

Druhé pokračovanie táranín staršieho muža

26.08.2026

Keď už mám ten vysoký vek, čo nesporne je, a dostávam poklony, ktoré ma tešia, tak ma napadlo, žeby som mal z toho veku niečo vyťažiť, niečo rozumné, poučné a dokonca humorné, kým na mňa nepadne demencia a nedaj bože alc haimer. Mám plán dožiť sa stovky, ako? Stačí predsa chcieť. No a ja chcem. V čom to je, že mám deväťdesiatdva a pol ? Žeby to boli [...]

Pokračovanie táranín staršieho muža

12.08.2026

Vymotal som sa z pod paplónu a v zlomenej polohe prechádzam sa po byte, až kým sa nenarovnám a možno mi neuveríš, ale hneď si sadám za počítač, aby som to zaznamenal. Už v posteli myslím na to čo by bolo zaujímavé zaznamenať. Furčiansku ulicu z jednej strany lemujú zvláštne stromy, možno sú len tu na Furči, sú to jarabiny s červenými trsmi plodov. Raz pred [...]