pelmel

Vymotal som sa z pod paplónu a v zlomenej  polohe prechádzam sa po byte, až kým sa nenarovnám a možno mi neuveríš, ale hneď si sadám za počítač, aby som to zaznamenal. Už v posteli  myslím na to čo by bolo zaujímavé zaznamenať. Furčiansku ulicu z jednej strany lemujú zvláštne stromy, možno sú len tu na Furči, sú to jarabiny s červenými trsmi plodov. Raz pred rokmi, práve keď som tam špacíroval, priletelo mračno škorcov. Vrhli sa na červené bobule a za chvíľu strom už nebol červený. Jedinečný pohľad. Škorce, postrach majiteľov viníc. Na začiatku ulice sú ešte dva stromy s výrazne červeným plodmi, sú to kalinky, stromy ako kytice. Vzrušujúci pohľad na ne. Idem okolo domu pani Bombovej, dlhoročnej našej známej. Kupovali sme od nej jablká z jej vidieckeho sadu. Rodinný dom má suterén, prízemie, poschodie a podkrovie a veľa okien, ktoré treba podľa pani Bombovej umývať. Keď sme sa raz stretli idúc do lesa, ona mierila k doktorovi, lebo ju veľmi bolelo rameno od umývania okien. Nepoľutoval som ju, ale hovorím jej, načo to robíte, u nás okna umýva dážď celé roky a celkom dobre vidíme cez ne. Pozrela na mňa pohoršujúco, zhodil som sa v jej očiach, ale mňa to pobavilo. Pani Bombová bola veľmi pracovitá. Raz, keď som šiel okolo nich, pracovala pred domom v záhradke a oberala zelené listy z kríka. Čo to robíte? Pýtam sa jej. Mám také podozrenie, že pani Bombová uhnala aj svojho muža neustálou nútenou prácou, bez oddychu ku koncu. Majú syna zubára, ktorý sa oženil v Ňujorku so ženou tmavšej farby, bola tu so synčekom, ale vydržala až mesiac. Pre ňu je náš svet nepochopiteľný ako aj opačne. Bombová, sympatická pani, teraz má asi 88 a je bez muža. Nevydržal. Vonku je modrá obloha, má byť 26. Je čas na cvičenie a absolvovanie raňajšej špacírky až po Klas. Ak sa prechádzam po Hlavnej v centre mesta, nezdravím každého, bolo by to nevhodné, ani nezastavujem okolo idúceho  s pozdravom „ jak še maš ? „ tiež by to bolo nevhodné, ale keď idem po našom sídlisku, zdravím každého, okrem mlaďochov, ktorí ma ignorujú. Zdravím, lebo sme ako keby susedia. Nie každý si to želá,  nepozrie sa na mňa a ja si v duchu hovorím, zase jeden nešťastný človek. Ráno, keď prechádzam sídliskom, registrujem jednu hlavičku trčiacu nad zábradlím balkóna, to babka kontroluje či dole je všetko v poriadku. V lese stretávam na chodníku čierne psisko idúce oproti mne, pri ňom poslušne kráča jeho majiteľ, keď prejdú, obzriem sa a vidím ako ten čierny diabol dvíha ňufák k svojmu poddanému a žiada odmenu za to, že ma neroztrhal. Aj keď mal na to chuť. Už roky sledujem skupinu vyziablých chlapov,  so žltými vestami, aby upozornili na seba okolo idúce automobily ako zarputile s nosmi uprenými pred sebou na asfalt behajú na Zelený dvor a naspäť. Nevidia okolitú prírodu. Behajú, lebo musia, lebo sa tak dohodli. Nemajú radosť z pohybu. Zle je na nich pozerať s akým úsilím, plnia svoj záväzok, vydržať. Aj tak še dá. Chodím po lese  obdivujem tie mohutné dubiská a vyspevujem si. Najprv sa obzerám či nie je niekto v okolí. Mohol by zavolať sanitku. Prezradím však, že spievam priateľke. Staré pekné evrgríny. Spievam, obzerám stromy, keď zrazu vidím medzi nimi zvlneného kriváka. Strom ako vlna. Som z toho paf. Kto mi to vysvetlí ? Počul som, že  ľudia sú všetci rovní, ale jeden je rovnejší. Ale v lese ? Napokon sa mi vyjasnilo. Predsa naši fyzici tvrdia, že všetko je vlnenie, učene povedané každý má svoje frekvencie a tak náš dub si to zobral za svoje a vlní sa. Vieme to vysvetliť ? Nevieme. Prečo, lebo náš mozog je podľa vedy rozvinutý iba na 17%. Za celý čas vývoja ľudského pokolenia iba na 17%. Aj u Einsteina. Koľko potrebuje človek času, aby sa mu mozog rozvinul aspoň na 50 %. Nevieme, lebo sme zatiaľ na sedemnástich percentách. A tak dookola. Moje úvahy patria už do ríše rozprávok a moje táraniny končia pri týchto faktoch: v klasickom svete hmota sa skladá z atómov, lenže atóm je prázdny, existuje iba energia, čo ho drží pohromade, hmota neexistuje a ja končím bezradný a ako sa u nás hovorí: amen cma. Všimli ste si, že pri svojich táraninách nedotýkam sa politiky. Sledujem ju roky, ale neodvážim sa o tom písať kvôli priateľke, tá by ma roztrhala na klusy. Ona suverénne ovláda odpovede ešte aj na moje nevyslovené úvahy. 2026