pelmel

1968

Prešlo viac ako 50 rokov a ešte stále mnohým straší v hlave socializmus, ktorý len tak irnixdírnix premenovali na komunizmus. Tomu sa  hovorí myslenie na úrovni poľnej myši.

Dokonca americký prezident  sa najnovšie vyjadril, že nechce u nich socializmus v súvislosti so ženami v kongrese.  To je naozaj prekvapenie. Kto by čakal v najbohatšej krajine snahu o socializmus, už aj preto, lebo nevedia o čom je reč. Keď sa u nich, u obyčajného občana vysloví slovo komunizmus , tak sú ochotní vystrieľať celý Vietnam a pod. atď.

Myslím, že sa tomu hovorí vymývanie mozgov. Dokonalé vymývanie. O to sa vždy postará kapitál.

*

Po vojne u nás prebiehala kolektivizácia s ohromným odporom vidieka, ale aj určitej vrstvy ľudí, ktorý s tým nemali nič spoločné.

Hlavnou myšlienkou nebolo zobrať roľníkom často iba úzke roličky, ale zväčšenie výnosov. Zcelovanie pozemkov a spoločné hospodárenie to nakoniec potvrdilo a vidiek kvitol. Prestala drina a družstevníci si robili rekreačné zájazdy.

Dnes za kapitalizmu, za neotrasiteľného kapitalizmu,  poľnohospodári vysýpali pred parlament hnoj. Asi nie pre zábavu, ale zo zúfalstva.

*

Môj kamarát od maturity, keď si vypil tak zafňukal, ako to bolo hrozné,  keď jeho otcovi po vojne všetko zobrali, samozrejme tí komunisti. Keď mal osemdesiat, tak sa dostal za zásluhy v športe ako tréner,  do siene slávy. Otec kapitalista a syn odmenený komunistami.

Asi tu niečo nie je v poriadku, niekomu to určite  nehraje.

*

V šesťdesiatom ôsmom mal som tridsať štyri, dve malé deti a byt zadarmo od komunistov. A nie len ja. Práca ma bavila. Bol som ako projektant plne vyťažený. O politiku som sa zaujímal len cez noviny, ktoré v tomto období boli vzrušujúce. Plné novostí. Aké novosti, na to si nespomínam. Myslím, že hlavným motívom bola sloboda slova a že budeme mať socializmus s ľudskou tvárou a samozrejme tak nejako sa dostaneme bližšie  k Západu. Aspoň si to tak teraz myslím.

Budeme konečne slobodní a bude nám hej. To sme si všetci mysleli, my obyčajní občania.

Komunistická strana mala vtedy ohromnú popularitu.

Dnes je mi jasné, že sme boli naivní na čele s Ústredným  výborom Strany v Prahe.  Nemožno budovať spoločnosť pod heslom : ani ryba ani rak. Chceli sme, vlastne čo sme chceli ? Otvorené hranice, žiť ako na západe, ale mať  socializmus ?

Vtedajšie socialistické štáty to zhodnotili tak, že poslali k nám svoje armády.

Možno ak by usúdili, že vývoj v Československu treba podporiť, tak by prehovorili Brežneva. Ale to už je len konšpirácia.

A tak sa stalo, že som sa rozprával s vojačikom, ktorý mal natiahnutú uniformu na montérkach, hovoril, že je traktorista a nevie prečo ho povolali.

Kto nežil za socializmu, mal by mlčať. Žili sme pokojne v družnom kolektíve, bezpečne po nočných potulkách, bez drog. Mal som auto, chatu a každý rok sme boli pri mori. Ako každý iní. Bol to šťastný život. Pravda je, že sme nemali tridsať druhov vysávačov a keď vyhorela fabrika na papier, tak nebol toaletný papier. Dnes máme banány, chvála kapitalizmu.

07/2019