pelmel

Kríza môže byť všelijaká, rôzna: kríza v peňaženke, kríza duševná, zvaná Depka, kedy sa chce vyskakovať z okna a kríza hospodárska z nadvýroby, kedy sa vyskakuje z okna pre prepadnuté milióny, tak ako to bolo roku 1929 v Amerike. Chudák milionár, vyskočil z okna, lebo stratil desať a ostal mu len jeden milión.

Kamarát Mišo ma považuje za marxistu, lebo som mu rozprával, ako som raz listoval v hrubej knihe Karola Marxa. Mišo má totiž krízu vedomia. Trvalú.

A bolo to v prvom semestri na Slovenskej vysokej škole, katedre architektúry v Bratislave. Písal sa rok 1954. Rýchlo kvasený asistent, z katedry politickej ekonómie, dal nám za úlohu urobiť koncept z tej hrubej Karolovej knihy, nazývanej Kapitál. Skrátka kocúrkovo. Asistent chudák a my dupľom.

Prišiel som z vidieka, vyhúkaný z veľmesta Bratislava v centre s oslnivým mrakodrapom Manderla a tu zrazu Karol Marx. Kto je to vlastne ?

Vyhúkaný, ale pritom mal som za sebou okrem westernov aj trilógiu Gulbransena. Skrátka a dobre, bol som na tú dobu, už sčítaný mladík, aj keď z vidieka. Ale Kapitál ? To je, akoby dať čítať prváčikovi traktát o filozofii.

Nuž, písať o kríze s humorom nedá sa, aj keď môj príbeh je krízou edukácii, podfarbený humorom.

Musím ale priznať, že v prvom semestri, o alkohole s etiketou Džony Wolker som ani netušil. Počul som len, ako ho ospevoval kamarát, poslucháč prvého semestra fakulty architektúry. Prvého semestra, lebo v druhom som ho už neregistroval. Keď o Džonym hovoril, svietili mu oči. Prišiel študovať, ale náhle sa dostavila u neho kríza.

I ja som bol prežíval krízu. Od bezmocnosti riešiť moje problémy, od samoty bez kamaráta, zo zdrvujúceho ubytovania a stravovania a s nejasného pocitu hrozby, že nebudem môcť doštudovať. Pocitová kríza z neznámeho prostredia veľkomesta a z veľkej vzdialenosti od tepla domova.

Nakoniec, keď sa všeobecne hovorí o kríze svetovej, jedná sa o Veľkú hospodársku krízu v rokoch 1929-1933 v Amerike a Európe.

Panika začala sa na „čierny štvrtok“ 24. októbra 1929 keď na newyorskej burze predali milióny akcií. No a čo, ale musím priznať, že tomu nerozumiem. Trh sa zrútil a mnohé banky sa museli zatvoriť. Podľa môjho laického pohľadu, ale aj podľa Karola, môjho známeho ekonóma, na vine bolo tržné hospodárstvo bez pravidiel a plánovania.

Roľníci neboli schopní predať svoju úrodu, továrne, obchody a priemyselné koncerny nemohli získať úver a krachovali, robotníkov prepúšťali a vlády si nemohli dovoliť pokračovať vo vyplácaní podpôr v nezamestnanosti. Nezamestnanosť vzrástla v Nemecku na 6 miliónov, v Británii na 3 milióny, v Československu na 750 tisíc, z toho na Slovensku na 300 tisíc. Polovica bánk v USA do roku 1932 zbankrotovala.

Existujú zábery z ulice, na šóry čakajúcich na polievku. Pôsobí to otrasne a nepochopiteľne. Pre mňa.

Prešlo krátkych pár rokov, keď začala druhá svetová vojna, po vojne obnova, kríza pominula a cyklus pokračuje. Karol, môj známy tomu hovorí kríza z nadvýroby.

A dá sa to riešiť?

V jestvujúcom neplánovom hospodárstve sa nedá. Každý musí predsa sadiť, vyrábať a následne predávať ak je komu, až sa ozve ten zdrvujúci hlas, už nepotrebujem. Ale je tu predsa východisko ? No predsa vojna ?

2025.