Vojnové roky.
Údolie Hornádu, strmé svahy, lesy na dosah, moje detstvo. Lesy nám pomáhali prežiť. Malinový voňavý lekvár, malinová šťava, huby a to najdôležitejšie drevo. Drevo ako palivo a jedlička na Vianoce. Drevo bolo potrebné nielen na zimu. Na celý rok. Na varenie. Boli časy, kedy otec vstával v noci o jednej s mamou a vybrali sa do lesa na drevo. Otec musel byť o šiestej na pracovisku zvanom Halňa, nahromadená vysokopecná troska zo starých železiarni. Vykopávali z tejto haldy kusy, ktoré ešte obsahovali liatinu. Dostávali ju z trosky tak, že spúšťali z veľkej výšky na tie kusy ťažkú železnú guľu. Liatina sa vozila do Podbrezovej pod patronátom nemeckých vojakov. Otec spomína na zážitok, kedy sa mohol najesť. Nemecký vojak si otvoril konzervu, ale ho medzitým odvolali . Otec vzal vidličku a poškrabal povrch. Asi potkan, hovoril Nemcovi, keď sa ten vrátil. Verfluchter a zahodil ju.
Do lesa som chodieval s otcom a mamou i ja. Pomáhal som tlačiť z lesa naložený dvojkolesový vozík. Posledná trasa viedla dole strmým svahom roklinou. Kolesá boli uviazané ako brzda, napriek tomu sa šmýkali a otec s vozíkom letel, až som mal strach. Bol to silák. Hore svahom do lesa ťažký vozík vzal na plecia. Ja som ledva za nim stačil. V lese sa vyšplhal na strom a odtínal konáre. Tie sme potom narovnávali na vozík. Vždy ešte bolo treba nájsť tenkú guľatinu ktorú otec držal a cez opraty prehodené cez rameno vozík ťahal. Niekedy s kamarátmi som šiel na drevo i ja. Museli sme nájsť suchára, tak akurát na rameno a ťahať. Rameno bolelo až k slzám. Musel som vydržať, nedať najavo kamarátom, že meliem s posledného. Boli odo mňa starší, silnejší.
Bývali sme na prvom poschodí. Pred bytom sme mali ganek, pavlač, odtiaľ som pozoroval očarujúci západ slnka. Neskôr v meštianke som za ten opis dostal veľkú červenú jednotku. Z gangu som sledoval vlaky naložené tankami, autami, nemeckými vojakmi. Takým vlakom sa odviezli aj synovia susedky, dobrovoľníci nemeckej armády Wencel a Jóži. Navždy. Občas k nám pribehla s tanierikom koláčikov, aby mame pochválila Fírera. Jej muž vyrábal pilníky. V dielni – kuchyni, na prízemí v Štokovci. Občas som sa na to pozeral ako s kladivom a ostrým hrotom zapichuje do rozžeraveného železa dierky. Často bolo počuť do okolia ako so synmi spievajú . Nemecky. Inak volal sa Topič. Akurátne nemecké meno. Poslednú noc, keď už Nemci utekali, naložil na vozík svoje pakšamenty a odtiahol. Pokade ?
Mal som asi osem a tak ja, ako aj mama, nemali sme šajnu čo sa deje vo svete. O rádiu sme vedeli akurát to, že existuje. Noviny som u nás nikdy nevidel. Nechýbalo nám to. Čo ma vtedy vzrušovalo, to boli slovenské rozprávky, vychádzajúce raz v mesiaci za dve koruny slovenské. Ešte aj dnes to prežívam.
Diali sa aj čudné veci v týchto časoch. Raz som pozoroval z gangu ako po Kolinovskej ceste idú ľudia smerom na Spišské Vlachy. Vraj sa tam na podlahe jednej mame objavil tragický obraz syna s frontu. Ani sa nedal zmyť. Nuž neviem. Objavovali sa na nebi aj ohnivé kríže. Možno.
Čo som ale videl, to bolo viacero sĺnc v kruhu na oblohe. Jedného dňa sa otvorili dvere triedy a riaditeľ nás vyzval na námestie. Jedno slnko pravé, potom bol akýsi svetelný hmlový kruh a v ňom sedem odrazených sĺnc postupne slabnúcich.
V auguste v štyridsiatom štvrtom sa diali ďalšie čudné veci. Po Starej maši, našej štvrti, pobehával Jožko Pustelník s ruksakom na chrbte a ja za ním. V ruksaku mu štrngali náboje, v ruke držal pušku. V tom čase zastavil sa nad Starou mašou pancierový vlak s kanónmi namierenými k nám. Moja stará mama a legionár Pišta Bernát utekali k vlaku a dohovárali nemeckým vojakom aby nám dali pokoj, že sú tam iba starí ľudia a deti. Prežili sme. Nevyzerali sme dosť hrozivo, aby s nami strácali čas. Možno aj vedeli, že naša slávna Rýchla divízia bojovala udatne po ich boku od Tatier až po Azovské more, ako som to videl a počúval v týždenníku v našom kine, kde som chodieval na rozprávky s mamou. Kocúr v čižmách, Červená Karkulka, Sedem zhavranelých bratov . No úžas.
Na Starej maši bol kryt, kde sme s mamou často utekali keď bol poplach. Bola to diera v kamennom svahu pri Bulgarovi. Je tam ešte aj dnes. Bulgar, to bol zeleninár z Bulharska. U neho som videl oslíka. Čudo. Nakoniec sa mu utopil v betónovej jame na umývanie zeleniny.
Jedného dňa sa u nás objavil mamin brat Pavol, pre mňa Palibáči. Uniforma slovenského vojaka, ovešaný zbraňami. Očil som. Ešte v ten deň išiel so starou mamou do Slatviny, kde mala sesternicu. Zbrane tam zakopali. Nejakú dobu býval u svojich rodičov na kolónii. Občas ma zobral so sebou na túru po lese, alebo som mnou hral karty. Zaháňal nudu.
Keď Nemci utekali, pozoroval som z gangu ako lokomotíva hákom trhá železničné podvaly a ešte predtým nemecký vojak uteká po trati od jedného dreveného elektrického stĺpu k druhému, zatiaľ ten predošlí vybuchoval a padal. Celú noc na Kolinovskej ceste hučali tanky. Nad ránom vybuchovali železničné mosty. Len čo to stíchlo, ponáhľal som sa do mesta . Bol január (1945), práve som dovŕšil jedenásty rok. Podrobne si na všetko pamätám. Už za Štokovcom som stretol vojaka v bielej halene so samopalom cez prsia. Na križovatke pred našim kinom stála skupina vojakov a medzi nimi vojačik v mojom veku. Otočil som sa a behom domov. Vrátil som sa s krajcom chleba a podal vojačikovi. Možno si dnes na to spomenie. Keď prežil.
Cestou naspäť na Starú mašu som sa zastavil pri vojakovi, ktorý vyhrabával drevenú podlhovastú mínu. Priviazal k nej špagát a kývol na mňa, aby so ho nasledoval. Neďaleko bol vyhodený mostík cez Slovinský potok. Schovali sme sa za mostný pilier. Potiahol špagátom, mína vybuchla. Potom pokračoval ďalej. Vtedy v januári bol na ceste len tenký snehový poprašok. Zbadať miesto na kamennej ceste, kde Nemci mínu zahrabali, nebol problém.
Len čo to stíchlo, vybrali sme sa so starou mamou do Slatviny. Pod Hejbarkom boli cez cestu pováľané stromy, na jednom úseku pol cesty chýbalo. V Slatvine u sesternici starej mami nás pohostili a vybrali sme sa naspäť s mliekom pre niekoľko mesačného brata Tonka.
Nebolo čo jesť. Mama na kávovom mlynku mlela obilie. Chuť tých placiek mám ešte teraz na jazyku. Otec sa vybral s bicyklom do Čadce, kde mal vydatú sestru. Dúfal, že odtiaľ donesie nejakú obživu. Nepamätám sa ako to dopadlo. Myslím, že doniesol cukor. Vôbec som si neuvedomoval, kde je to mesto, aká to vyčerpávajúca vzdialenosť.
Ihneď ako odišli Nemci, ruskí vojaci organizovali výstavbu zničených mostov. Otec sa zúčastnil. Boli to drevené dočasné mosty.
Vtedy bola jednokoľajka a išla inou trasou ako dnes. Medzi Krompachmi a Spišskými Vlachmi bola vachtáreň – strážny domček. Nejakú dobu tam slúžil starý otec. Jeho úlohou bolo oznamovať, že vlak akurát prešiel. Mám to zachytené na mojej olejomaľbe. Stará mama si zaspomínala, že ho raz z vachtárni prenášala cez Hornád na chrbte. Nie naopak. Sranda čo ?
V máji končila vojna. V septembri som začal prvou triedou meštianskej školy. Stála na námestí.. To už je ale iný povojnový príbeh.
K vojnovému príbehu by som mohol zarátať moje detstvo na Starej maši a návštevu Ľudovej školy vonkajšej. Začal som ju rok po vzniku prvej Slovenskej republiky a končil s ňou v štyridsiatom piatom po jej zániku.
Veľkým zážitkom bol pre mňa šlabikár . Prvé písmena, mama má Emu, vtáčik na zasneženom konáriku. Vzrušovalo ma to. Prechod gaštanovou alejou, so zlatožltou žiarivou farbou šuštiaceho lístia. To sa nedá zabudnúť.
Nezabudnem ani chlapčeka v triede, na ktorého pokrikovali pajkeles. Nevedel som prečo a čo to znamená. Za krátko už prestal chodiť do triedy. Písal sa rok tisícdeväťsto štyridsať. Prvý rok Slovenskej republiky.
Po rokoch som hľadal vysvedčenie z piatej Ľudovej. Nešlo mi do hlavy, prečo zmizlo. Trvalo mi, až som si uvedomil, že to bolo obdobie Povstania. V septembri štyridsiatom štvrtom som nemusel ísť do školy, potom prišli vojaci a celý piaty ročník som bol doma. V septembri štyridsiatom piatom som už nastúpil do prvej triedy Meštianskej školy. Rok mi odpustili. Týmto končí balada o mojich detských vojnových rokoch. Vojnu som prežil približne ako hrdina. Bežal som po zamínovanej ceste. S ruským vojakom som odmínovával cestu. Mal by som za to hádam dostať aj nejaký metál.
Za zmienku stoji ešte fakt, že krátko po vojne v meštianke, na vyučovaní dejepisu a zemepisu sme nepočuli ani slova o tom, že kto bojoval proti komu, že existuje Sovietsky zväz , že bolo fašistické Nemecko. Učiteľ nám vykladal o púnskych vojnách, ale tak, že sme z toho nepochopili nič. A riaditeľ na zemepise doniesol veľké mapu Ameriky a vykladal nám o Skalistých horách a prérii. V tom čase medzi nami pubertiakmi šírili sa dokrkvané rodokapsy, westerny, takže bolo to všetko vzrušujúce a dnes by som povedal, že plánované. Nikdy ma nenapadlo o tom rozmýšľať až teraz. Čo sa deje vo svete nemali sme ani šajnu.
*
Vojna skončila, ale vojenčina mi ešte dávala zabrať. Na Vysokej škole , fakulta architektúry a pozemného staviteľstva v Bratislave sme v tom čase mali vojenskú výchovu. (1953-1958)Jeden deň v týždni a päť skúšok ročne. V rámci cvičenia sme skúšali preplávať v pontóne Dunaj. Pontón je obrovský plechový čln, používaný pri stavbe pontónových mostov. Pri plavbe je nemotorný, pomalý. V člne bol aj náš plukovník. Keď videl, že nás voda unáša, chytil moje vesla cez moje ramená a veslovali sme spolu. Nepomohlo to. Zakotvili sme kilometer nižšie ako sme plánovali. Jedno leto sme mali cvičenie v stanovom tábore pri Váhu. Veliteľom našej čaty bol nadporučík Oriavec. Možno mal zlé detstvo, alebo kopla ho kobyla , ale snažil sa z nás urobiť za mesiac, nás vysokoškolákov, profesionálnych legionárov. Vždy dal poplach a my sme na cvičenia behali v plnej poľnej, drevené mosty sme stavali v plynových maskách. Pri jednom z poplachov, kamarátovi povolili nervy. Plakal. Pomohol som mu nasadiť na chrbát batoh. Celý deň som chodil mokrý od potu. Večerné cvičenie, malo končiť v noci o dvadsiatej tretej hodine. Po nástupe na pochod do tábora vyhlásil, že most cez Váh nepriateľ zničil. Pochodovali sme do piatej rannej hodiny. Ako invalidi. Na nohách sme mali vyradené vojenské čižmy. Každý mal krvavé pľuzgiere. Niektorí sa hlásili na ošetrovni. Platí zásada. Na vojne sa nesťažuje, ale jeden z nás išiel na štáb a sťažoval sa. Výsledkom bolo zase nočné cvičenie. Kladenie mín za tmavej noci. Chlapci to poplietli a náš Oriavec bol na koni. Vedľajšie čaty mali svojich veliteľov normálnych. Nemali poplachy, nepochodovali navyše oproti rozvrhu. Moje vojenské dobrodružstvo nekončilo. Bol som povolaný do kasárni na ďalší výcvik ako absolvent desiatnik. Bol som veliteľom družstva aj veliteľom izby. Po polroku ďalšie skúšky. Nakoniec bol som z armády vyradený ako nadporučík. Bodka.
júl 2016
Celá debata | RSS tejto debaty