pelmel

Priateľka mi oznamuje, že ide na operu. To, ako keby do mňa sotila. Dnes, v čase múdrych telefónov ? Veď opera patrí predsa do čias honosných hintovov. Vozili   vtedy unudených urodzených pánov, na debaty v lóžach, kde sa traktovali verejné aj súkromné problémy. Bola to prehliadka parochní a šperkov.

Opera je dnes veľmi osobná voľba. V minulosti to bola spoločenská, možno aj existenčná povinnosť.

Vznikla v slnečnom Taliansku pod olivami. Chýbala im spevohra. Kopírovali Antiku.

Opera, to nie je len spev, to sú dôležitosti okolo toho spevu. Potrebné boli nové róby, nové parochne a šperky potrebné na prehliadku počas prestávok. Prácu si našli   krajčíri, obuvníci, zlatníci aj kočiši.

Bola to Flórencia, kde južania potrebovali k vínu vzrušenie a možnosť spoločenského  života a snáď  aj kultúru.

Nerozumiem opere, ale hovoriť o nej môžem, alebo nie ?

V časoch minulých generácií musel to byť mohutný zážitok z návštevy krásnych priestorov, honosných divadiel minulých storočí. Bola to sviatočná prehliadka krásnych interiérov, ale aj vyšperkovaných dám sediacich v lóžach, náruživo sa baviacich o nevkusných, ako inak, róbach a šperkoch sokýň.

Debaty, vedené cez nezáživné spevohry skončili do prestávky, kedy bol čas na kávičku a kde sa uzavrela debata o móde s hodnotením árie. „V tejto sezóne   primadona bola echt. „

Nuž, ako som naznačil, som hudobný analfabet. Takže, keď som sa ocitol prvýkrát na opere v Bratislave ako vysokoškolák a počúval som tie čudné melódie na texty, ktoré nebolo možné rozumieť,… lebo je to opera a má to tak byť.

Ale aj vo svete hudby je vývoj. Opereta je spevnejšia, zrozumiteľnejšia a ďalej, je tu muzikál. Proste vývoj. Opera patrí medzi muzeálny typ hudby. Alebo nie ?

Jedno je isté na operu musí byť človek pripravený, duchovne aj duševne. Nakoniec ako na každé náročné umenie. Ale surovo vzaté, je to predsa len zábava.

V hlave mám vždy poučku: ak umeniu nerozumieš, tak si na vine.

Ešte som nevedel, ja, nevzdelanec, že opera má jednu, možno jedinú extra melódiu pomenovanú ako ária a táto ária vládne svetom hudby.

Zvuk sa mení na hluk, alebo na úchvatnú melódiu, ale len pre tých čo počujú a majú na to od prírody. Možno to prirovnať k matematike. Sú ľudia, bytosti, ktorí vnímajú melódiu celej opery, nielen áriu. Ja k nim nepatrím. Som ochudobnený. A na operu by som šiel len ako snob. Taký je život.

Ak sa v librete nachádza poézia lásky, skladateľ má možnosť ukázať čo je  zač. Zabrnká na klavíri a ária ako hit, začne lomcovať svetom hudby.  Keď je ale tam bežný text, napríklad : „ prídem na obed Mariška „, potom je toto zmelódiovanie trápne. Nájdu sa však aj takí, ktorí povedia :“ áále sa mu to podarilo“.

A takto vidím operu ja.  Nielen melódiu, ale aj poéziu chcem vnímať.

V čase vysokej školy pýtal sa ma mojej tety muž, či poznám Solvejčinu pieseň. Akurát. V škole sme práve preberali konštrukcie budov. Prešli roky, desaťročia, kedy si púšťam túto pieseň a pomaly sa  dovzdelávam o takzvanej ťažkej hudbe. Avšak počul som, že nie je ťažká a ľahká hudba, ale je dobrá, alebo zlá.

Jedno je isté, návšteva opery je spoločenská udalosť a mnohí majú nutkanie sa tam ukázať.

Môj najnovší nápad je, aby operné prestavenia  pozostávali iba z árii opier. Rád by som si ich vypočul. A tiež  pokochal sa na vychýrených interiéroch slávnych budov opier z minulých storočí.

2026