pelmel

Omylom som dostal pozvanie na stretnutie maturantov, čo vo mne navodilo vlnu spomienok mojich stretnutí. A cítim to priam bolestivo. Pred očami sa mi rozvíja moja mladosť, moje krásne spomienky na kamarátov, na školské lavice, vlastne na celý život. Z pohľadu 92 ročného účastníka. A to som ja.

Už je to za mnou, ale ešte môžem to dať na papier, pre seba, pre svoje precítenie minulosti, pretože už som sám so svojimi spomienkami. Ešte sú tu so mnou.

Každý ma svoj život, svoj svet, taký či onaký, rád si ho vypočujem, ale môj svet , moje spomienky sú moje a považujem ich za šťastné.

Ešte cítim vôňu tinty, atramentu, z otvoreného kalamára v školskej lavici prváčika Ľudovej školy. Písal sa rok 1940, kedy ma mama vypravila so školskou taškou, perečníkom a s krajcom chleba namasteným našou bravčovou masťou. Cesta viedla cez gaštanovú aleju  mohutných stromov a šuštiacim listami  pod nohami. To predsa nemožno zabudnúť. Vnímal som iba to. Cestu zo Starej Maše, cez most nad Hornádom, na ktorom nebolo zábradlie a z pohľadu do hĺbky sa mi zatočila hlava. V tretej triede ma pani učiteľka Česálová požiadala, aby som jej prišiel obrať hrušku, lebo jej dcéra má  hrušky rada. Vošiel som do záhrady, kde bola jedna hruška ako strom a na  strome jedna hruška ako ovocie.

O päť rokov, to bola cesta do meštianky, opäť cez most ponad Hornád, ktorý už mal zábradlie. Bol drevený, a mal také škáry, že tiež sa mi točila hlava. A hlava sa mi zatočila aj vtedy, keď som pozeral do hlbokej jamy opustenej turbíny, ako do priepasti, tiež bez zábradlia  a zacítil som zvláštny  ostrý zápach nečistej vody.  Voda poháňala niekedy turbínu a tiekla cez tunel okolo Štokovca, vyúsťujúci do Hornádu.

Stredko, to nie je môj výraz, ale nech. Je to túžba vrátiť sa do mladosti, bez starosti, kedy sa o nás starali rodičia a mi sme si to ani neuvedomovali.

Prvé stretnutie meštiankárov som dával do kopy po 50 rokoch nášho veku. Skončili sme roku 1949 a ja som mal strach, že niektorých bývalých pätnásť ročných kamarátov už nebudem poznať. A fakt, niektorí už boli na nepoznanie a ťažko som kryl ten šok. Tie stretnutia sme mali ešte päť krát. Pozvánky som písal s textom na štyroch až piatich stranách, kde so opisoval o tom ako bolo a kde bolo. A priznám sa, že stretnutia som vlastne robil iba z toho dôvodu. Prežíval som to písaním. Oni, tí kamaráti si to ani nevšimli.

Podobne to bolo aj na stretnutiach s pomaturitnými kamarátmi, ktoré som zvolával po dobu 10 rokov. Kamaráti dostávali od mňa 4 až 6 stránkové  pozvánky s úvahami, spomienkami na školské lavice, profesorov. Celkove možno 50 stránková spomienková literatúra faktu. Tak rád by som bol chcel s nimi, kamarátmi,  po dobu desiatich rokoch aspoň raz o tom podiskutovať. Nikdy. Jožko začal o futbale a keď skončil, povedal, že musí odísť. lebo … už nepamätám prečo. Mňa to neodradilo, veď som písal pre  seba. Rád som sa vracal spomienkami do čias, kedy to bolo všetko tak vzrušujúce. Niečo som o to napísal v knihe spomienok s názvom“ A život beží“.

Áno, stretko bolo zážitkom hlavne pre mňa a musím povedať, hoci je mi to nepríjemné, že tých mojich kámošov, akoby level  obišiel.

Rád by som k tomu niečo dodal, ale čo ?

2026