Brigáda

Brigáda

Dali mi čakan, lopatu a vagónik. Predo mnou obrovský svah. Odkopať, naložiť. Rekord sedem vagónikov denne. Po šichte nástup, vztýčenie vlajky a vyhodnotenie súťaže s medikmi. Obed, na to sa už nepamätám, ale pamätám sa na zelené vedro plné múch a ôs na marmeláde, ktorú nám nosili na desiatu na pracovisko.

Popoludní prednáška. Sedeli sme na svahu a ja som nič nevnímal. Nakoniec spánok. Drevené dvojpodlažné prične . Holé bukové dosky, pod hlavou doska. Pekne vyleštená. Vyliezol som na poschodie a strata vedomia.  Ani neviem či som mal deku.

V nedeľu v podvečer som sa pripojil k ostatným. Pochodovali sme do susedného tábora. Na kompe cez Váh.  Bol tam amfiteáter . Až tam som pochopil, že bude film. Celý som prespal. Po filme tackajúc som nasledoval toho čo šiel predo mnou . Tma ako v rohu. Z novu na kompu a na drevené dosky postele. Zvykol som si na nich.

V našom šiestom tábore boli s nami stredoškolákmi medici. S nimi, staršími sme súťažili o to, kto viacej naloží vagónikov. Medzi nami bol priepastný rozdiel vekový, mentálny. Boli sme od nich úplne izolovaní. Mal som za sebou prvý ročník strednej priemyselnej školy stavebnej, šestnásť rokov, nikoho ani z našich som nepoznal. Bez kamaráta a ako v hmle.

Nepamätám sa ani ako som sa pod ten svah Priehrady mládeže v Nosiciach dostal. Nevedel som kde idem , čo budem robiť . Nevedel som o priehrade . Zrazu som sa ocitol pred svahom, krompáčom, lopatou a vagónikom. Vždy ma niekto viedol.

Po mesiaci som sa vrátil domov na Starú mašu. Mama sa potešila, že mám novú modrú košeľu . To nebolo vtedy také samozrejmé.

*

S brigádami som nekončil. Každé prázdniny bol som na stavbe. Doma v Krompachoch.

U nás bola veľká novovybudovaná elektráreň na práškové uhlie. Vagóny prichádzali a nie vždy mal ich kto vyprázdňovať. V obecnom rozhlase vyzývali  na brigádu.

Dostal som lopatu a jeden vagón. Domov som prišiel celý čierny. Mame som dal sto korún. A ostala mi  spomienka  na to, ako som si hovoril : musíš vydržať, keď si sa na to dal.

 

Tomu sa hovorí kolotoč života.

Na tú svoju priehradu som zabudol hneď na druhý deň. Len čo som sa vrátil domov.

V Prešove po prvom ročníku čakali ma ťažké časy.   Býval som v stredovekej stavbe na Hlavnej ulici. Izba bez slnka s jednou pieckou. Piati na izbe so štyrmi posteľami . V januári sme už nemali čim kúriť. Na pyžame som mal tepláky, šál a čiapku. Z úst mi vychádzala para.

Bez raňajok a bez večere. Neboli obchody, ani bufety. Prešov bol ešte rozbombardovaný. Obed nám priemyslovákom umožnili novozriadené Pozemné stavby.

Skrátka kolotoč.

Január 2021

 

Druhé pokračovanie táranín staršieho muža

26.08.2026

Keď už mám ten vysoký vek, čo nesporne je, a dostávam poklony, ktoré ma tešia, tak ma napadlo, žeby som mal z toho veku niečo vyťažiť, niečo rozumné, poučné a dokonca humorné, kým na mňa nepadne demencia a nedaj bože alc haimer. Mám plán dožiť sa stovky, ako? Stačí predsa chcieť. No a ja chcem. V čom to je, že mám deväťdesiatdva a pol ? Žeby to boli [...]

Pokračovanie táranín staršieho muža

12.08.2026

Vymotal som sa z pod paplónu a v zlomenej polohe prechádzam sa po byte, až kým sa nenarovnám a možno mi neuveríš, ale hneď si sadám za počítač, aby som to zaznamenal. Už v posteli myslím na to čo by bolo zaujímavé zaznamenať. Furčiansku ulicu z jednej strany lemujú zvláštne stromy, možno sú len tu na Furči, sú to jarabiny s červenými trsmi plodov. Raz pred [...]

Táraniny staršieho muža.

01.08.2026

Všimni si, nie starého muža a už vôbec starca. O starcovi napísal som báseň a vôbec sa mu nepodobám. Dnes ako obyčajne, deň začínam po domácom cvičení z knihy Tibeťanov, tri cviky. Ďalšia starosť je ako sa obliecť, aby som nemrzol, alebo nepotil. Dôležitá časť nášho bytia. Konečne som to zdolal bez úrazu a mohol vyjsť na balkón, zobrať kuchynský odpad do [...]