Populácia

Populácia

 

Ako súvisí počet detí so životnou úrovňou ?

 

Za čias mojich starých rodičov, do začiatku prvej svetovej vojny, za čias Rakúsko – uhorskej monarchie, bolo akosi normálne mať desať detí. Moji rodičia patrili do desať člennej rodiny. Robotníckej rodiny. Neviem ako to bolo v roľníckej rodine, kde boli problémy s dedičstvom.

Dosť na tom, podľa  dnešného pohľadu musela byť životná úroveň za Monarchie vysoká. Toľko deti vychovávať, vie si to dnes niekto predstaviť ? Bez detských prídavkov ?

Musel v tom byť asi nejaký fígeľ, alebo nie ? Skutočnosť je taká, že vtedajší rodičia,   nemali obavu o budúcnosť a žili relatívne pokojne. Podľa dnešného pohľadu veľmi skromne. Do prvej svetovej vojny.

 

Narodil som sa (1934) počas svetovej krízy. Zrejme rodičia na to nebrali ohľad, ale s ďalším mojim bratom si počkali. Mnohodetné rodiny ukončili svoju éru.

Po druhej svetovej vojne život pomaly  začal sa zlepšovať, ale nie až tak, aby to bolo na desať deti.

Hlavnou príčinou je to, že človek, občan, mladý rodič, začal mať vyššie nároky na svoj život : byt, stále zamestnanie a relatívny pokoj a bezpečnosť v občianskom živote.

Na dosiahnutie tohto cieľa potrebuje vyvinúť veľké osobné úsilie. A to nedokáže každý. Niekto preto, že mu to nie je z hora dané, iný preto, že je lenivý, mal som napísať jemnejšie slovo , pohodlný.

Potom v živote, v zamestnaní, dnes je také tempo, také stresy, že to nepraje rodine na výchovu viac detí.

Ako sa správajú bohatí so služobníctvom  v dome nie je zaujímavé, pretože neovplyvňujú demografiu.

 

Tou podstatnou, najpodstatnejšou vecou je prístup ženy, matky k deťom. Ich prirodzená láska k svojim potomkom. Láska ktorá prekoná životné ťažkosti, láska mamky, mamičky, ktorá  nevie  a ani nechce vedieť čo je to demografia.

 

Žiaľ nie vždy je to tak.  Musím spomenúť osobnú skúsenosť. Počul som mladú ženu ako odpovedá na otázku, žeby bolo dobre, aby mala ešte druhé dieťa. Odpoveď ma zamrazila.

Prudko a zlostne odpovedala :  áno ? A kto ho vynosí ?

Majú dom, auto a ona celkom pohodlný život.

 

Nie je nutný komentár.

 

 

01/2020

Moja Bratislava

04.09.2026

Táraniny deväťdesiatdva a pol ročného muža to ako som ja, moja nostalgia za starými zlatými časmi mojej mladosti. Pozerám sa na pohľadnicu Bratislavy, ktorú nám poslal Viktor, mamin brat na Starú Mašu. Mal som osem. Keď som videl mrakodrap Manderlu, bol som celý preč. Vtedy sa písal rok 1943 a teraz, keď píšem spomínam si na rok 1954, kedy som počúval Cortéza [...]

Druhé pokračovanie táranín staršieho muža

26.08.2026

Keď už mám ten vysoký vek, čo nesporne je, a dostávam poklony, ktoré ma tešia, tak ma napadlo, žeby som mal z toho veku niečo vyťažiť, niečo rozumné, poučné a dokonca humorné, kým na mňa nepadne demencia a nedaj bože alc haimer. Mám plán dožiť sa stovky, ako? Stačí predsa chcieť. No a ja chcem. V čom to je, že mám deväťdesiatdva a pol ? Žeby to boli [...]

Pokračovanie táranín staršieho muža

12.08.2026

Vymotal som sa z pod paplónu a v zlomenej polohe prechádzam sa po byte, až kým sa nenarovnám a možno mi neuveríš, ale hneď si sadám za počítač, aby som to zaznamenal. Už v posteli myslím na to čo by bolo zaujímavé zaznamenať. Furčiansku ulicu z jednej strany lemujú zvláštne stromy, možno sú len tu na Furči, sú to jarabiny s červenými trsmi plodov. Raz pred [...]