pelmel

Táraniny deväťdesiatdva a pol ročného muža to ako som ja, moja nostalgia za starými zlatými časmi mojej mladosti. Pozerám sa na pohľadnicu Bratislavy, ktorú nám poslal Viktor, mamin brat na Starú Mašu. Mal som osem. Keď som videl mrakodrap Manderlu, bol som celý preč.  Vtedy sa písal  rok 1943 a teraz, keď píšem spomínam si na rok 1954, kedy som  počúval Cortéza spievať o Nely Grey. Stojím na námestí pri moste cez Dunaj, stratený, ale očarený počúvam ako sa z Medickej záhrady ozýva hudba a mňa pohlcuje tajomná atmosféra veľkého neznámeho mesta. Som chlapec z vidieka, z mojej milovanej Starej Maše, kde som často pozoroval západ slnka, jeho krásu a tajomstvo, ale teraz, ocitám sa v cudzom meste, bez ochrany a bezradný. Všetko sa to odohráva predo mnou ako v hmle. Bývam v opustenom ošarpanom hotely, na izbičke so štyri poschodovými posteľami, jedným vyradeným stolíkom z latí a dvoma stoličkami. Úlohy robím postojačky na hornej posteli. Sme tu štyria neznámi mládenci – vysokoškoláci. Na zoznámenie nemáme čas. Rozvrh hodín je na hranici našej odolnosti. Jeden z nás je chemik, blonďavý, vlasy ako slama aj sa volal Slama. Mená ostatných dvoch si nepamätám. Ale Slamu hej. Do izbičky chodím len spávať. V stredu máme večer o devätnástej prednášku z telocviku. Gurský, profesor telocviku, keď vstúpil do plne obsadenej veľkej auly, jeden poverenec velil pozor. Sedel som v zadnej lavici a celú prednášku som prespal. Necítil som sa vinný. Ani trochu. Raz do týždňa mali sme hodinu telocviku, vždy v inej telocvični mesta Bratislava. V ten deň som nemohol počkať na obed vo vysokoškolskej, jedinej jedálni, pretože musel som bežať do telocvične. Aj tak som sa oneskoril a dostal pokarhanie od asistenta telocvikára, že ak sa to zopakuje, nedá mi zápočet do indexu. A môžem sa rozlúčiť s Bratislavou. Sedím v pontóne a veslujem o dušu cez Dunaj. Voda nás unášala až jedna radosť, za mnou stál plukovník Hrušovský, ktorý nevydržal s nervami a objal ma zozadu, chytil veslá cez moje ruky a ťahali sme ako to len šlo. Aj tak sme minuli cieľ. Vraj tichá voda Dunaja. Raz v lete mali sme cvičenie pri Váhu v stanovom tábore. Pri vstupe ma vážili mal som 71. Po mesačnom ťažkom cvičení mal som 72, teraz mám 73kg. To nemá chybu, povedal by kamarát Mišo. Prvý ročník som skončil úspešne, ako študijný vedúci skupiny dvanástich konškolákov, poslucháčov a úplne samozrejmé bolo pre mňa, že budem pokračovať v druhom ročníku. V októbri roku 1954 pozerám na vývesnú tabuľu pred dekanátom Fakulty architektúry a staviteľstva a zisťujem, že nemôžem pokračovať v druhom ročníku, lebo nemám kde bývať. Stojím tam a tupo hľadím do priestoru, keď zrazu sa ozve pri mne hlas Gajdoša, staršieho kamaráta z prešovskej priemyslovky, že mi prenecháva svoje miesto v internáte, lebo on si našiel miesto vychovávateľa. Oznámil mi to a odišiel. Stojím ohúrený. Viac som ho nevidel. Jemu vďačím za to, že teraz môžem písať a spomínať. Venujem mu minútu ticha a vďaky. Ale život beží.  Sedím v malej aule, pri tabuli, kde prof. Wunš robí výpočty priamo pred našimi očami, pozorne ho sledujem a píšem jeho výsledky, keď sa blíži ku konečnému číslu, tak ho predbieham a zahlásim výsledok. Len ja, celá ostatná aula mlčí. Myslím, že mu to urobilo dobre. Na ruštinu, v malej aule, prišlo dievča v našom veku, že nás bude cvičiť. Humor na spadnutie. Vyvolala ma k tabuli, aby som napísal nejakú vetu, prečo nie, píšem : „Uf uf, povedal zajac „. A bolo veselo. Ale ako hovorím, život beží a preto už menej veselo znie stretnutie s tetiným manželom, študujúcim na fakulte medicíny, ktorého som stretol pred divadlom a ktorý mi oznamuje, že už nevníma prednášky. O tri mesiace už bolo po ňom. Navštevoval som ho aj tetu a boli to pre mňa silné zážitky. Teta Milka aj teta Ica z Prešova dosť prežívali moje štúdium v Bratislave. Po druhom ročníku, pri jednom stretnutí mi oznamovali, že si môžem písať titul inžinier. Teta Milka mi nosila obnosené šaty manžela, teta Ica mi ušila bundu zo zbytkových látok, ohromne kvetnatú, takže som vyzeral ako cirkusový clovn, ale mne to bolo fuk. Bol som povďačný. Také boli časy, nečasy. Som naozaj rád, že mi bolo dovolené obdivovať Manderlu (1953-1958) a že si môžem teraz pripustiť bolestivo krásne spomienky z nenávratných čias mladosti. Je mi smutno. 2026