Keď už mám ten vysoký vek, čo nesporne je, a dostávam poklony, ktoré ma tešia, tak ma napadlo, žeby som mal z toho veku niečo vyťažiť, niečo rozumné, poučné a dokonca humorné, kým na mňa nepadne demencia a nedaj bože alc haimer. Mám plán dožiť sa stovky, ako? Stačí predsa chcieť. No a ja chcem. V čom to je, že mám deväťdesiatdva a pol ? Žeby to boli sudičky pri kolíske? Ale nie, bolo to moje šťastné detstvo. Vyrastal som v zeleni a pri vode Hornádu. Hornád bol zastavený betónovou hrádzou, ktorá mi dovoľovala s kamarátmi plávať a hrať sa na chytačku po daždi, hoci aj v mútnej vode. Pod hrádzou som sa brodil v malej vode a chytal rybičky. Márne. Celé leto som chodil bosý a prežíval rozkoš z čľapkania po mláčkach v dažďovej vode. Jedol som nechutný hloh, lebo som nemal čas ísť domov. Detské hry boli dôležitejšie. S príchodom zimy netrpezlivo som ráno pozeral, kedy sa objaví biela čiapka na Plejsoch a prvý tenký ľad v tôni Hornádu. Vzrušenie pri pohľade z okna na bielu perinu sa nedá zabudnúť. A potom ihneď lyže na plecia a ťažký pochod na strmý svah Fuxibľa. Lyže z brezy mi urobil otec stolár. Námaha, to bol fundament pre dožitie rokov deväťdesiatdva a pol. Skús priateľu to zopakovať a dožiješ sa. Bol to však iba začiatok. Po sedavej práci v kancelárii behom do záhrady rýľovať, rezať ovocné stromky, vyrábať betónové tvárnice pre chatu, postaviť ju, zbúrať ju a postaviť novú a to všetko sám, priateľu. Drina, ale s potešením. Nešanoval som sa. Bol som päťdesiatnikom, keď sa mi naskytla možnosť pracovať v zahraničí, avšak s podmienkou, že budem hovoriť francúzsky. Nasledovalo neskutočné úsilie prelomiť mozog a osvojiť si ťažkú reč. V zahraničí som pracoval štyri roky s psychickým preťažením. Žiadne lážoplážo. Mal som už okolo sedemdesiat, kedy som prekonal zápal pľúc. Mnohí v tom veku končili. Ja som pokračoval. Urobil som skúšky a začal robiť certifikáty. Vyše desať rokov. Sústredená práca od skorého rána do večera. Robím ich aj teraz sem tam. Priateľu, to bol druhý fundament. Bol som presvedčený, že pohodlným životom, ďaleko nedôjdeš. Každá čiastka, či súčiastka nášho tela potrebuje aktivitu, inak slabne. V živote prekonávame prekážky, ktoré začínajú, ale aj končia. Ale je jedna prekážka, ktorá trvá celý život a to je boj s vlastnou pohodlnosťou, povedané jemne. Boj s lenivosťou, povedané menej jemne. A výsledok vidím na prechádzke. Stretávajúc bruchatých pánov a telnaté dámy s ospravedlňujúcim úsmevom, že s tým sa už nedá nič robiť. U nás sa tomu hovorí priateľu, amen cma. A čo ja? Bolia ma nohy, ale s paličkami to prekonávam, lebo predsa musím, nie? Do stovky je ešte ďaleko a to čo som napísal je recept aj pre teba, ako na to. Skús to. _____________________________________________________________________
Poznámka pod čiarou. Nepoznal som nenávisť ani zlobu, ako teraz kvitne v súčasnej spoločnosti. A nenávisť, akurát nie je dobrý recept na predlženie života. 2026
Celá debata | RSS tejto debaty