pelmel

Pred mnohými rokmi mihlo sa mi pred mojimi očami slovo levanta.

Zvláštne slovo v našich končinách. K akej reči ho priradiť? Mrkol som na správny zdroj a zistil som, že sa nejedná o lievance, ani o lokše, ale že je to územie, ktoré sa označuje tiež ako blízky východ.

Takže ako na to? Cesta za poznávaním niečo stoji, to jest, kúpte si jachtu a vydajte sa po Stredozemnom mori smerom na východ. Narazíte na pobrežie smerujúce zo severu na juh a to je Levanta. Stredovekí kupci nazvali toto územie, odkiaľ sa dvíha slnko z talianskeho levanté, rovná sa dvíhať, rovná sa východ slnka.

Historický vývoj ukázal, že tu vzniklo niekoľko štátov:Libanon, Izrael, Jordánsko, Sýria.

Už teda nemôžete pýtať cestovný lístok do Levanté. Nejde to.

Ale mohol to byť pekný štátik, taký príručný, stvorený na obchodovanie a turistiku. Jeden a nie štyri.

A moja konšpiračná teória mi nahovára, že by bol bez vojen. Načo bojovať, keď môžeš obchodovať.

Ale veslujme ďalej, až s jachtou narazíme na libanonské cédre. Poznáte ich podľa toho, že šišky trčia hore.

Po vylodení sa trochu zorientujete a zistíte, že Libanon to nie sú iba cédre.

Históriu má veľmi bohatú. Je to dedičstvo starovekých civilizácií, križiackych výprav, a osmanskej nadvlády.

Libanon prešiel cestou od kolísky fénického obchodu, až po štát sužovaný občianskou vojnou a ekonomickými krízami.

Okolo roku 3000 pred n. l. obývali pobrežie Féničania. Mestá ako Byblos, Sidon a Tyros sa stali centrami svetového obchodu a kultúry. Féničania dali svetu prvú hláskovú abecedu a preslávili sa stavbou lodí z libanonského cédrového dreva. Hádam odvtedy je Libanon známy nie stavbou lodí, ale cédrami.

Územie postupne ovládli Asýrčania, Babylončania, Peržania, Alexander Veľký. Neskôr sa stalo súčasťou Rímskej a následne Byzantskej ríše. V 7. storočí oblasť dobyli arabskí moslimovia. V stredoveku sa Libanon stal dejiskom križiackych výprav. Križiaci tu vybudovali pevnosti a nadviazali silné puto s miestnymi kresťanskými Maronitmi. Po vyhnaní križiakov prebrali moc Mameluci, islamskí bojovníci.

V 50. a 60. rokoch 20. storočia bol Libanon (najmä Bejrút) finančným a kultúrnym centrom regiónu, pre svoj luxus a stabilitu prezývaný ako „Švajčiarsko Blízkeho východu“.

Takže, to je Libanon.

Pre mňa známy len ako štát s cédrami so šiškami hore.

Ďalšou krajinou z Levante, je Jordánsko. Žiadne cédre, ale 95% územia je púšť a polopúšť. Rieka Jordán to nevylepšuje. Jordánsko ovládali Asýrčania, Peržania a Babylončania. Bolo súčasťou Rímskej ríše.

A je tu stavba, ktorá nebola postavená, ale vytesaná do kamennej hory. Mali možnosť robiť z piesku tehly, ale oni začali tesať. Je to majstrovské dielo a muselo zamestnať množstvo umeleckých kamenárov. Tesali a tesali. A muselo ich to baviť aj keď  okolie bolo bez zelene a vody. A vlastne ako sa volá ten chrám a komu je zasvätený ? Jeho názov je Skala.

Vytesať skalné mesto a chrámy v Petre napadlo Nabatejcov (staroveký kočovný arabský kmeň), ktorí sa v tejto oblasti usadili približne v 4. stor. pred n.l.

Najznámejší chrám/hrobku, známu ako Al-Chazneh (Pokladnica), dal s najväčšou pravdepodobnosťou vytesať nabatejský kráľ. V tomto období zažívala Petra svoj najväčší rozkvet.

Údolie, obklopené strmými skalami, poskytovalo dokonalú prírodnú ochranu pred nepriateľmi. Vstup do mesta viedol cez úzku, vyše kilometra dlhú skalnú tiesňavu.

Nabatejci zbohatli vďaka kontrole obchodných ciest s korením, kadidlom a myrhou. Svoje obrovské bohatstvo chceli demonštrovať reprezentatívnymi stavbami.

Pri svojich obchodných cestách spoznali kultúry Egypta, Mezopotámie či Grécka. Tieto vplyvy spojili a vytvorili unikátny helenisticko-orientálny štýl vytesaný priamo do ružového pieskovca.

Vyprahnuté skaly dokázali premeniť na oázu, vďaka prepracovanému systému kanálov a priehrad, ktorými zachytávali a rozvádzali vodu.

Dnešné Jordánsko, je už len turistickou atrakciou a môže sa hrdiť svojou úžasnou históriou.

V Levante máme ešte Sýriu.

Vznik názvu Sýria má mnoho interpretácií. Jedna z nich hovorí, že vznikol od slova Asyraja, pochádzajúceho od slova Ašur.  V Sýrii sa varili dejiny islamských národov. Prach v nej rozvíria Križiaci. Sýria by sa dala možno opísať ako akési múzeum pod šírym nebom.

Sýria s Egyptom a Mezopotámiou má súvislú históriu až k samému prahu ľudskej civilizácie. Nové obdobie dejín otvoril vpád muslimských Arabov, ktorí priniesli svoj jazyk a svoje náboženstvo.

Damašek se stal hlavným mestom  rše dynastie Umajjovcov. Sýria si uchovala multikultúrny charakter. Arabské jaro uvrhlo zem do zničujúcej občianskej vojny. Z veľkej slávnej krajiny s bohatou históriou, dnešná moderná doba s digitálnou vymoženosťou vyrobila len ruiny.

Posledným štátom Levanty je Izrael. A ja by som ho charakterizoval ako rozprávkar:

kde sa vzal, tu sa vzal a hup a je tu Izrael.

Nepíšem o Židoch ako historik, len to, čo som počul a zažil o nich ako každý jednotlivec. A nie je to jednoduché rozprávanie. Keď som mal šesť, tak predo mnou v lavici sedel chlapček ako ja. Pokrikovali na neho pajkeles. Nie dlho. Raz v tomto období slovenského štátu videl som otca rozprávať sa s bradatým mužom s bičom v ruke a koňom. Nemal som poňatia čo sa deje. Tiež zmizol.

Ani dnes nemám vysvetlenie, prečo trpeli ľudia, ktorých nazývali Židmi. Prečo odišli z Levanty a tisíce rokov žili roztrúsene po celom svete. Pre nich v cudzích krajinách ? Kde ich nemali radi. Prečo? Na to nie je odpoveď. Je to tragédia obrovských rozmerov jedného kmeňa semitov , ktorá trvá dodnes.

Izrael vznikol v roku 1948. Pre krajinu bol zvolený oficiálny hebrejský názov Eretz Izrael (v preklade „bojovník Boží“). Do dnešných dní tak ide o jediný štát, ktorý má priamo vo svojom názve Božie meno. Názov zvíťazil nad ďalšími zvažovanými variantmi, ako Herzlia ,Judea ,Siona.
Toľko zjednodušene som chcel opísať tajnú, pre mňa, Levantu s úžasnou históriou.

A nedá mi, aby som záverom mal neprístojnú poznámku o historickom vývoji národov,  či kmeňov žijúcich v podmienkach príjemného podnebia. Mali výhodu pred nami severanmi. Severan musel vyťať strom, aby v zime nemrzol, kým taký južan si mohol v piesku kresliť trojuholníky. 2026.