pelmel

Napísal som Megacit a dve básne,

pre úplnosť je tu ešte jedna,

do tretice,

o dvoch hlavičkách, s natrhnutými džínsami,

kde hormóny vystrájajú ,

ako splašené slepice.

Dva krát trinásť

Cigareta v puse, cvočkovitý vzhľad,

vyzývavé pohľady to ako zbraň,

 šesť prsteňov na ruke,

hoci prstov je len päť,

prepichnuté nosy, gamby,

život bez starosti,

 akoby v rytme samby,

to je on a ona v objatí.

Nikoho nepotrebujú,

nech sa každý stratí.

Sme tu iba my…

a možno vesmír

*

Všetko vedia, ba i viac,

nepotrebujú sa vzdelávať

svet, to gombička,

každý to

vie, okrem rodiča.

Mobil večne na uchu,

žiadny problém,je to v suchu;

platia predsa rodičia

nech ich drahé ratolesti,

majú život sladký bez bolesti.

*

Zvláštny to svet v rokoch tých,

keď chlapček chce prevýšiť dospelých, 

kedy nemožno spať ani jesť,

do života každý sa chce pliesť,

kedy emócie nepoznajú hranice,

a hormóny vydávajú smernice.

*

Každý deň je trýznením,

radostným mučením.

Láska vybuchuje nečakane ako bomba,

 ničí pustoší všetko až do dna.

Ako dokázať všetkým ostatným,

že to nikto nikdy neprežil ?

*

Nikto nezažil to čo oni dvaja

nikto iní len oni,

otvorili dvere do raja.

Trápni sú tí dospeláci

naše city nepochopia nikdy.

Ako to dokázať?

Nie sme už deti a možno…

dokážeme už zarábať.

Stačí, aby nás tie čudné tvory,

začali uznávať.

*

Včera náhle stalo sa,

ozval sa nečakaný telefón

ružové sny a láska v nich

spľasli ako nafúknutý balón…

bože, to nie je možné !

Zahlásila mu…že je v tom.