Kvapká

Za čias mojej mladosti počul som takýto šplech, že : Kvapká mu na karbid. Nerozumel som tomu výrazu, až teraz trochu.  Karbid používali baníci v lampách na svietenie a v mojom vysvetlení karbid predstavuje rozum. Osvetľuje rozum. A to sa stalo mne.  Píšem túto spomienku v deň svojich deväťdesiatich dvoch narodenín.

Nie je to príhoda na zahodenie. Je z mojej praxe.

Jedného dňa mi hovorí spolupracovník Jano Pavlik, že keď bol vo svojej záhradke, prihovoril sa mu sused, že na bardejovskej autobusovej stanici, kde on robí ako investičný pracovník, majú veľký problém, že tam kvapká. Tentoraz nie na karbid, ale v kancelárii do lavóra, rovno zo strechy a že či by som to nechcel riešiť. Prečo nie, zaujímalo ma to kvapkanie. Pracoval som ako projektant na Hutnom projekte, ešte za hlbokého socializmu, a nemusel som si pýtať povolenie od vrchnosti.

Navštívil som bardejovskú stanicu a tam mi zodpovedný úradník vysvetlil, že na pracovisku v kancelariách kvapká z plafónu voda.

Ďalej som sa dozvedel, že projekt stanice robili v Bratislave, vo veľkom projektovom ústave a projektant už zaujal stanovisko : zhodiť celú vrchnú časť strechy, tj. krytinu, pórobetónové panely hrúbky 25 cm, dĺžky 6 m a to za plnej prevádzky na stanici a urobiť nové vrstvy strechy. Proti tomu sa postavili Pozemné stavby Bardejov, ktoré tú stanicu postavili. Presnejšie, proti sa postavil stavbyvedúci, že to robiť nebude.  A tak sa dostal ten problém do záhradky k Pavlikovi a od neho ku mne.

Aj teraz si uvedomujem ten neakceptovateľný, zúfalý čin projektanta v Bratislave. Obrovská hromada strhnutej strechy, žeriav, panely, odvoz a okolo cestujúci.

A začal som. Preštudoval som bratislavský projekt, vyhodnotil, napísal expertíznu správu, poslal do Bratislavy, kde to museli schváliť. Pricestoval projektant, aby sa na mňa pozrel a ja som  mohol navrhnúť nové riešenie, bez toho, aby sa strecha zbúrala. Pozemné stavby to schválili a začali stavať novú strechu podľa môjho návrhu. Bol som sa potom pozrieť na realizáciu.

A záver? Ušetril som nielen peniaze, ale aj hanbu pôvodného projektanta. Nedostal som  však žiadnu pochvalu, ani odmenu. Na mojom pracovisku si to môj šéf ani nevšimol, alebo si to nechcel všimnúť. Nevedel by k tomu zaujať stanovisko.

Ja som to vyriešil, lebo ma to  zaujalo ako odborný problém.

A poučenie pre starších. Aj v takom veku možno spomínať a písať.

2026

Moja Bratislava

04.09.2026

Táraniny deväťdesiatdva a pol ročného muža to ako som ja, moja nostalgia za starými zlatými časmi mojej mladosti. Pozerám sa na pohľadnicu Bratislavy, ktorú nám poslal Viktor, mamin brat na Starú Mašu. Mal som osem. Keď som videl mrakodrap Manderlu, bol som celý preč. Vtedy sa písal rok 1943 a teraz, keď píšem spomínam si na rok 1954, kedy som počúval Cortéza [...]

Druhé pokračovanie táranín staršieho muža

26.08.2026

Keď už mám ten vysoký vek, čo nesporne je, a dostávam poklony, ktoré ma tešia, tak ma napadlo, žeby som mal z toho veku niečo vyťažiť, niečo rozumné, poučné a dokonca humorné, kým na mňa nepadne demencia a nedaj bože alc haimer. Mám plán dožiť sa stovky, ako? Stačí predsa chcieť. No a ja chcem. V čom to je, že mám deväťdesiatdva a pol ? Žeby to boli [...]

Pokračovanie táranín staršieho muža

12.08.2026

Vymotal som sa z pod paplónu a v zlomenej polohe prechádzam sa po byte, až kým sa nenarovnám a možno mi neuveríš, ale hneď si sadám za počítač, aby som to zaznamenal. Už v posteli myslím na to čo by bolo zaujímavé zaznamenať. Furčiansku ulicu z jednej strany lemujú zvláštne stromy, možno sú len tu na Furči, sú to jarabiny s červenými trsmi plodov. Raz pred [...]