pelmel

Vyšla mi kniha,

kde Ti vyšla, na kopec ? Hovorí mi kamarát.

Má pravdu. Musím sa opraviť. Vydavateľ mi vydal knihu. Bol som pre ňu, totiž pre všetky výtlačky. Teraz sú u mňa na podlahe v izbe a neviem čo s nimi.

Pri prvej prechádzke lesoparkom, pokúsil som sa knihu ani nie predať, ale darovať  dvom známym s ktorými sa stretávam viac ako desať rokov, preto bez bázne a hany  ponúkol som im moju čerstvú duševnú prácu, uloženú na papieri. Imro, bývalý účtovník ma prekvapil: „ Ja nečítam knihy“. Jozef mi hovorí, niekedy som čítal, teraz už nečítam. Dohováral som im, že už sa tu stretávame vyše desať, myslel som si, že sme už kámoši. Nepohlo to s nimi a ja som sa hanbil, že sa ponižujem. Veril som si a som presvedčený, že som napísal zaujímavé dielo a mojou snahou bolo dosiahnuť, aby aspoň niekto to zhodnotil a narazil som na kamarátov.

Znamená to, že zbytočne som otravoval vydavateľstvo, platil mu za vydanie knihy, len preto, že o moju  knihu nie je záujem. Aj keď je zadarmo?

Pomýlil som si dobu. Možno sa mýlim, ale niekedy vydavateľ, nielen knihu vydal, ale aj distribuoval a platil autorovi za jeho dielo.

Teraz, sedím u vydavateľa pred kopou svojich kníh a on sa ma pýta, čo s tým urobíte ? Pripadá mi to ako zlý vtip.

Myslel som si, že každý vydavateľ má väzby na kníhkupectvá. Považujem to za samozrejmé, takže keď ma ten môj, presvedčoval koľko kníh už vydal, tak som bol presvedčený, že keď si zaplatím, tak sa postará o distribúciu. Bol som naivný, som naivný, prespal so dobu. A tak tá kopa je u mňa na podlahe. Vychádza mi to tak, že prešovský vydavateľ nie je celkom na vine. Mesto Prešov nie je valal a dnes nemá obchod s knihami. Bankrotoval ? Kultúra bankrotovala ? Kam sme sa to dostali ?

Kopa kníh je predo mnou, zobral som jednu z nich a prinútil sa ju prelistovať. Ten môj zázrak a zistil som, že jedna z mojich básní je tam dva krát a že chýba fotografia kostola z Bačkova, ktorý ma dostal do zoznamu čestných občanov obce a ďalej už neskúmam. Stačí.

Pred vydaním knihy, ma vydavateľ pozval do reštaurácie, aby som tú knihu schválil pri jedálenskom stole a okolitom lomoze jedálne. Bol som v pomykove. Mám tu listovať s mastnými prstami? Ako sa mám zachovať ? Povedal som po našom OK. Dobre.

Moja chyba, moja neskúsenosť. Mal som požiadať, aby mi to dal domov na posúdenie, ale dôveroval som mu, veď sa chválil, koľko kníh už vydal. Dostal odo mňa kompletné podklady. Nenapadlo ma, že si dovolí ich meniť. Ignoroval aj môj návrh na titulnú stranu. Po nepríjemných diskusiách, nakoniec súhlasil.

Knihu som však nepísal zbytočne. Písanie bolo mojím potešením. Vzrušovalo ma to. Vracal som sa do pestrej minulosti svojho života a opisu doby,v ktorej som žil. A v podstate som ju ani nechcel vydávať, ale prečítala ju moja známa a presvedčila ma, že je zaujímavá a  aj vydavateľ potvrdil, že je dobre napísaná. Namiesto jednej, mám sto osemdesiat. Na podlahe. Naivita či hlúposť ? Asi dokopy.

Kniha má dnes cenu obeda v reštaurácii. Ak by som tie knihy chcel predať so ziskom, tak by stála jedna desať euro, aj keď v Levoči bol jeden obed dvadsať eur.

Rok duševnej práce, pre mňa zaujímavej. Boli to hodiny a hodiny za počítačom, dni, týždne, mesiace. Cena knihy desať, hodnota knihy nespočítateľná. Imro by povedal, načo si to robil ? Tvoja chyba. Nemám záujem.

Ľutujem spisovateľov, ktorí sú existenčne závislí od písania.

Keď som začínal uvažovať o vydaní knihy, tak so pomýšľal, že budem hľadať sponzorov, ako je to zvykom. Nechal som to a celý náklad platil som sám s tou zvrátenou úvahou, že zaplatím čitateľom ja sám, len aby boli takí láskaví, aspoň niekoľkí a prečítali moju knihu. Áno, je to irónia. Moja, ako mám to vo zvyku.

Nakoniec nie je to také zlé. Stretol som v lesoparku ďalších dvoch známych. Poznám ich iba z videnia, ale moju knihu prijali s radosťou. Jeden z nich mi rozprával o Amerike, kde bol dlhší čas. Mal tam príbuzných zo starých čias. Pýtal som sa ho, prečo tam neostal ? Keď Slovensko je také krásne. Vyhŕkli mi slzy.

Na záver moja báseň o domovine.

Korene

Domovina,

 to lúka, rieka, pohľad na hory,

 to prvá cesta do školy,

prvé písmenka šlabikára,

známe slová, ako hovorila

moja mama.

To atmosféra, to duch, to niť,

čo nemožno umom vysvetliť.

Pri spomienke na domov stačí málo,

 aby nám srdce pookrialo…

 tvár slzami pokropilo.

*

Možno je to tým, že každý krok na tejto zemi,

je našimi predkami prechodený.

Isto je to tým, že od storočia piateho,

so Staroslovákmi sme tu navrstvení.

Tieto vrstvy tvoria nás i domov náš.

 Hrdo hovoríme tomu

Naša vlasť.

Na záver chcem poznamenať pre mojich čitateľov ako bloger, že bol by som rád, aby z mojej kopy ubudlo. Neoľutujete je to zaujímavé čítanie. Prihláste sa na e-mail:

ladislav.basti@gmail.com

Október 2024