pelmel

Pozerám sa na prsteň priateľke a pýtam sa presvedčený, že vidím  sklíčka, keď počujem, že sú to diamanty, úprimne som prekvapený a ona tiež, videl som ako jej zaiskrilo v očiach, pretože po rokoch, konečne si niekto všimol tú drahocennosť, ktorú denne nosí a ktorá ju vyzdvihuje na vyšší level v činžiaku v ktorom býva.   Priznám sa, že som predpokladal, že sú to sklíčka, lebo na pohľad vyzerajú ako sklo a za druhé je predsa úplne jedno či nosíš sklo, alebo diamant, pokiaľ to neprezradíš, aby sa potom tvoje ego podvihlo do výšin. Diamant v šuplíku nemá význam, až keď sa objaví v náhrdelníku ženy v spoločnosti, ktorá to vie oceniť a nepredpokladá, že je to sklíčko, potom hej, potom dáma, nositeľka tohto zázraku vzbudzuje obdiv spojený so závisťou, čo je nakoniec aj úmysel tejto dámy v tejto spoločnosti.

Kde sú tie časy, kedy  dámy sa  vystavovali obdivu v divadelných lóžach a rôznych večierkoch s kolekciami šperkov velikánskej hodnoty, aspoň raz začas, aby potom v šperkovniciach stratili význam. Hodnotu nadobúdali iba pohľadom.

Z vyššie uvedenej úvahy vychádza, že diamanty mali by sa odovzdať priemyslu na výrobu brusných kotúčov a pre zvýraznenie krásy žien postačí sklenená bižutéria.

Potom to môže vyzerať takto : Drahá, dnes si na večerné  párty zober náhradné šperky, myslím tú bižutériu, nikto to nerozozná.

Máme  skutočnú a falošnú hodnotu, tak ako medzi pospolitým ľudom a politikmi.