pelmel

Myslím, teda som. Otázka pre mňa znie. Mám to dať aj na papier? To je otázne.  Myslenie totiž bolí.

Bolí, keď  sa venujem nepríjemným spomienkam. Chcem sa tej bolesti vyhnúť a ponoriť sa do spomienok príjemných, na svoje rozprávkové detstvo, na šlabikár, perečník a tintu a prvé písmenká v zošite znejúce tak sugestívne , až bolestivo, pri slove „mama“.

Neviem sa odtrhnúť od tej nostalgie. Vždy a znovu a znovu ma oblieva teplo pri spomienke na domov. Tata a mama nikdy na mňa nezvýšili hlas. Jeden krát mama ma zobrala na návštevu a ja v cudzom prostredí som sa pokakal. Mama trpezlivo, s porozumením to riešila. Ozaj, koľko  rokov som mohol mať ?

Prežíval som detstvo v žičlivom prostredí, v údolí Hornádu a Turbiňáku, pri lavičke a babičke, sediacej na lavičke so susedkou Berzetičkou, kde babička rozprávala  o mlynoch, za starých čias, kde strašili topeľáci.

Myslím na detstvo, kedy som celé leto chodieval bosý, sledoval lastovičky ako pijú z kaluže a hneď aj lovia zrnká piesku na svoje hniezdočko. A ja a moje podošvy  cítili  teplú vodu mláky na mojich bosých nohách a keď sa ozvalo hrmenie, prichádzala  letná búrka a ja som mohol, so vzrušením malého srdiečka, počúvať bubnovanie na plechovej streche letnej kuchyne u babky. Veľmi som to prežíval a možno bol som šťastný, aj keď to slovo ako chlapček som nepoznal. Som tým poznačený, opantaný a neviem, neviem, či mám v spomienkach pokračovať a opustiť sen a vytriezvieť. Zatiaľ hádam nie.

Od pocitu z teplej mláky, prešiel som k pocitu šušťania suchého lístia z mohutných gaštanov v aleji pri ceste do školy  a zo školy,  v prvých rokoch detstva.

Poraď mi, moje ja, ako opustiť spomienky na útle detstvo a nezaslziť.

Ako zabudnúť na romantiku letných večerov s melódiami harmoniky Jožka Ďuricu, sediaceho na svahu nad Turbiňákom. Bože, kde sú tie časy. A to bolo leto, kedy som  v Hornáde pri hati, kde bola už voda dobrá na hlavičky, trávil veľa svojho detského  času.

Myslím, že údolie Hornádu a Turbiňáku, Líščej hory a Dubia s voľným pohybom v lete, či zime ma  vyformovalo ako človeka. Človeka čo vníma prírodu. Túto výhodu či vyznamenanie mestské deti žiaľ, nepoznajú.

Detstvo u mňa nekončí, pokračuje.  Si myslím.

Zima, hoci je v nej zima, u mňa víťazí. Tie biele pláne, zasnežené stromy, sánky a lyže, korčule a ľad na Hornáde ma očarili a vytesali. Mám 92, nie kíl, ale rokov.

A iste aj preto som si sám vybavil strednú odbornú a po maturite (1953) aj vysokú.

Spomienku na moju edukáciu zhrniem do troch čísel : v meštianke  za dejepis mi pán riaditeľ nadelil 3 päťky za sebou, triedny mi dal jednotku za vymaľovaný jahodový list, ale maturitu som ukonči len s jednotkami.

Prijatie na Vysokú som vybavoval manuálne,  to jest napísal som na zdrap papiera bez udania adresy, ktorú som nepoznal, takže muselo stačiť napísať Bratislava, fakulta architektúry. A ono to došlo. Oslnivý mrakodrap Manderla, Medická záhrada v podvečer a spev idola  Cortéza : „ Bože múj soucit mnej pro tou malou Nely Grej“ a k tomu na viac moja ustráchaná a obdivujúca dušička vidiečana.  A trochu neskôr už plavba s veslovaním na pontóne cez Dunaj, za chrbtom plukovník pomáhajúci mi veslovať, lebo Dunaj nás odnášal bohvie kam. A tiež tvrdé mesačné cvičenie v stanovom vojenskom tábore pri Váhu. To všetko samá romantika a dobrodružstvo.

Byť vysokoškolákom, byť označený ako vysokoškolák to znelo hrdo, to bol honor a cítim to ešte aj dnes. V prostredí famílie ale aj mimo nej, bol som niekto. Áno, znelo to hrdo a pracovať som musel tvrdo. Nebol čas na štamprlík  Johnyho Wolkera s ktorým sa chválil Pišta z Komárna, kamarát poslucháč prvého semestra Slovenskej vysokej školy technickej, fakulte architektúry.  Semester nedokončil,  Johny Wolker ho vylúčil.

Tie ťažké roky študentské, nerváky pred skúškami a rôzne ďalšie a ďalšie neriešiteľné problémy, sú v skutočnosti najkrajšie roky mladosti, roky bez starostí.

Končím, pretože ďalšie  rozprávanie  má už iné svetelné spektrum, možno je tam viac sivej.

2026