pelmel

Ako to vlastne je ?

Hora bez lesa je holý kopec. Les môže byť aj bez hory.

Napríklad lesopark, lesy lužné, lesy na rovine. Keď si zaumienim rozprávať o našich zbojníkoch, tak to nebudú lesní chlapci, ale hôrni chlapci. Ak zaznie slovo hora, stojím v pozore, ak les, som nevýrazný.

V poézii ospevujeme hory naše krásne. Znie to romantickejšie ako keby sme ospevovali lesy. Máme horárne a nie lesárne, hoci hovoríme o tom istom. Hora nás zavedie do svojich tajomných hlbín, rozrytých úžľabín aj čistín s prekvapujúcimi stretnutiami plachých srniek a ušatých zajačikov, ale aj medvedích stôp, ako sa nám to už stalo pri lovení húb s kamarátkou Diou. A veru, náhle sme zistili, že nevieme čo máme robiť pri stretnutí s takým milým mackom, ktorý sa ukazuje vo vypchatej forme pre detičky. Maco žije v hore, tam sú i jeho brlohy. Kde by na rovine našiel brloh ?

Mal som šťastie. Nenarodil som sa na nížine. Ona je bez fantázie a vzbudzuje hrôzu, že nemá konca. Ale kamarát Mišo, keď som ho zaviedol do našich hôr na Spiši s výhľadom na Tatry, mi hovorí:“ ked še kukam z našeho valalu do daľeka, vidzim až do Užhorodu.“ Miša som zaviedol do hôr a čakal som obdiv, a on takto. Nížinný homo.

Hora a v nej les, to je iný svet. Vzbudzuje obdiv, rozvíja fantáziu, prináša radosť nám hubárom, osviežuje nás psychicky, prináša nám duševnú pohodu a vzduch, ktorý je vhodný na export. Pred lesom vietor, v lese pohoda, len  koruny stromov lomcuje vietor s príslušnou symfóniou zvukov.

Prechádzka lesom ma vždy vzrušuje. Je pre mňa záhada, prečo niektoré kmene sa vlnia- krivia, iné sú rovné ako sviece. Asi preto, že cez korene stúpa cez lyko výživa – živica, ktorá z nejakých dôvodov prestane pôsobiť na jednej strane a vtedy sa kmeň začne kriviť.

Prechádzam okolo mladšieho kmeňa, ktorého som nazval Krivoš. Má tvar ciky-caky a to takým spôsobom, že z určitého uhlu pohľadu je rovný, ale keď ho obchádzam objavuje sa jeho krivosť ciky-caky. Napadlo ma prirovnanie s človekom a jeho charakterom. Pri prvom stretnutí je rovný a pri ďalšom poznaní sa javí ako krivoš.

Ja krivoša v lese pri obchádzaní vždy pekne pozdravím. Zo slušnosti. Viem, že mi neodpovie, je to krivoš.

Les je moja vášeň. Je úžasný, vždy. A má svoje tajomstvá. Nech mi niekto vysvetlí, ako je to možné, že v dubovom lese vidím rásť v tesnom objatí duba a sosnu, po našom fichtu ?

V zime prvý sneh, zaťažuje každý konárik. Som vo vytržení. Idem, idem a hľadám stopy zajačika-ušiačika, vidím čerstvé stopy srnca, drobné stopy veveričky prebiehajúcej z jedného stromu na druhý. Bože, je to úžas stáť tam v tej panenskej bieloskvúcej bielobe. Nemožno to opísať, treba to zažiť. A tak je to rok čo rok, pre mňa omladzujúca udalosť.

Ale čas beží. S ním aj zimný šat. Zima je ta tam. Kráčam po prebúdzajúcom sa jarnom lese s vôňou nového života. Konáriky pučia, zeleň vybuchuje priamo pred nosom. Krásna zima mení sa na očarujúce jaro. Všade kypí život. Už sú tu prvé kvetinky. Je to neuveriteľné, ale je to tak. Môj les. Nedám ho.

Ale aj jaro prefŕnčalo. Nastáva dlhší čas letnej pohody, sýtej zelene, pre srnčiu zver a zajačikov hotový raj. Cyklus postupuje. Leto konči. Zeleň je náhle žltá, les hrá všetkými farbami, lístie šuští pod nohami. Huby rastú a tak to má byť. Z roka na rok.