pelmel

Berlínsky  múr

Je tomu tridsať rokov. Dnešnej generácii to už nič nehovorí. Vystavali ho proti kapitalizmu a zbúrali za kapitalizmus. Východní Nemci, tzv. Dederáci jasali. Ozlomkrky utekali do vysneného Západného Nemecka za plnými regálmi a …   do duchovnej prázdnoty. Platí to aj dnes.

Som presvedčený, že tá zmena je pre východných Nemcov bolestivá aj dnes. Samozrejme pre tých, ktorí žili predtým v usporiadanej bezpečnej a družnej spoločnosti ako aj my.

Pamätám sa na európske a svetové športové súťaže v tej dobe. Vyhrávali Nemci z Nemeckej demokratickej republiky. Nie z bohatej Nemeckej spolkovej republiky. V socialistickej spoločnosti peniaze neznamenali všetko. Aj dnes si uvedomujeme,  že je to tak. Ak ich už   máš, nastupujú iné priority.

Za socializmu sme zažili prudký rozvoj priemyslu,  bytovej a občianskej výstavby, ale súčasne bola aj naša kultúra v plnom kvete. Plejáda našich obľúbených spevákov a hercov nás zmysluplne zabávali a obohacovali. Kiná boli plné. Premietali sa hodnotné filmy. Aj zo Západu. Kto to nezažil, nepochopí.

Bol som viackrát na Západe, nie individuálne, ale zo zájazdom, alebo ako projektant priemyselných komplexov. V Nemecku, Francúzsku, Švajčiarsku, Taliansku, Fínsku.

V šesťdesiatom siedmom sme desiati inžinieri v mikrobuse prešli Nemeckom, boli sme na prehliadke vo Volksburgu, vo fabrike Volkswagenu, v  práve stavanej podzemnej dráhe v Kolíne, za sprievodu zástupcu mesta. Na prehliadke železiarni v Saznitzu. Všetko to bolo dopredu vybavené. Ďalej sme pokračovali už ako turisti cez Švajčiarsko, Francúzske Alpy cez  tunel  popod Montblank  do Talianska: Turín, Miláno, priesmyk Brenero, Wiedeň a domov do Košíc. Dva týždne bol som so zájazdom  na prehliadke  Paríža a miest na  pobreží oceánu. Desať dni vo Fínsku na prehliadke architektúry. Deväť dni v Západnom Nemecku ako projektant nábytkárne.

Bol som so zájazdom v Taliansku: Miláno, Rím, Neapol, modrá jaskyňa, Rimini. San  Marino.   To všetko zo socialistického štátu.

Samozrejme, že keď som vošiel do obchodného domu v Nemecku, tak mi to vyrazilo dych. No a čo ? Šok ma prešiel a život ide ďalej. Nikdy, opakujem nikdy som  nepomyslel na to, že by som mohol ostať v cudzine bez domova. Sú to útrapy.

V šesťdesiatom ôsmom viacerí moji kolegovia odišli do Kanady. Surová zem bez histórie a tradícii.  Ľutujem ich a myslím, že aj oni sa ľutujú.

Takže záverom. Pádom berlínskeho Múru, otvoril sa svet slobody a demokracie, ale otvorili sa aj oči.

Oči, ktoré zosmutneli.

Socializmus sa už nevráti. Škoda. Dnešná generácia ani nevie o čom je reč. Môj vnuk je v takom stresovom zamestnaní, že v päťdesiatke bude odpísaný a nikto sa ho nazastane.  To všetko pre maximálne zisky súkromnej spoločnosti, na ktorú dnešný politický systém je krátky. To všetko pre systém, ktorý hromadí výrobky a potraviny, aby sa potom vyhadzovali. Pre systém preplnených  regálov bez zodpovednosti za budúcnosť.

Je to bláznovstvo.

Smutné je na tom to, že nikto s tým nepohne.

V minulosti boli Odbory ako protiklad, proti vedeniu podniku.  Platili sme členské. U nás v projektovej organizácii to dopadlo tak, že nám organizovali v zime každý víkend lyžiarske zájazdy. Dnes ochrana zamestnancov v menších podnikoch neexistuje.

Ale máme slobodu a môžeme o tom písať a prípadne aj hovoriť. Do vetra.

011/2019