pelmel

Prešov

Prvý krát   mi zaznelo v ušiach, že Prešov horí.  Z rodných Krompách bolo vidno na oblohe žiaru. Mal som asi osem a moc som si to nepripúšťal k srdcu. Prakticky som ani nevedel v čom je problém. Bol ale bombardovaný. Potom som sa dozvedel, že mama má tam vydatú sestru. Otec musel vycestovať do Prešova, aby tam pomohol. Prízemná budova, kde teta bývala aj s dcérami bola poškodená. Bomba bola zapichnutá v posteli. Nevybuchla. Teta s dcérami bola v pivnici. Bolo to na Svätoplukovej ulici naproti kinu.

Otec neskôr o svojej návšteve Prešova  rozprával. Keď vystúpil z vlaku, práve začalo ďalšie bombardovanie. Zaľahol do priekopy. Bomby mu leteli nad hlavou na vagóny, kravy vo vzduchu, nemeckí vojaci sa rozutekali na všetky strany. Domov  doniesol kúsok z bomby, ktorý sa zapichol vedľa. Mali sme ho dlho vo vitríne. Zo stanice bežal k mestu, kde ho usmernili do krytu. Za ním bežal chlap, ktorý už nedobehol.

Keď som trochu podrástol, rozhodol som sa, že pôjdem do Prešova. Nuž nepôjdem, ale pobicyklujem. Vzal som otcov starý bicykel s poplátaným gumami na ktorom pri jazde som sa húpal ako na koni a poď ho. Každú chvíľu mi padala reťaz. Vedľa prechádzali kravy zapriahnuté do voza, ako to bolo v tom čase zvykom. Reťaz som opravil, predbehol kravy, reťaz spadla, kravy ma predbehli a to si treba zapamätať. Pomaly ďalej zájdeš.

Keď som končil v Krompachoch meštianku, triedny spomenul, že v Prešove je stavebná priemyslovka a ten kto ju ukončí  dobre zarába. Mal som pätnásť a o peniazoch som nemal šajnu, ale mal som v Prešove tetu, kde so mohol bývať, čo rozhodlo.

Napísal som do školy  žiadosť o prijatí. Odpísali, že chcú odo mňa nejaké výkresy. Poslal som a bol som prijatý.

V septembri tisícdeväťsto štyridsať deväť som vošiel do obrovskej, úctu pôsobiacej  vznešenej budovy. Cítil  som sa stratený. Na stenách chodby viseli výkresy tých najlepších, nedosiahnuteľných. Prvý deň sme mali nástup na dvore s prejavom staručkého riaditeľa školy, ktorý nám oznámil, že v zdravom tele je zdravý vzduch.

Prvý rok som býval u tety, ale druhý už som býval na Hlavnej oproti kostolu. Na izbe s oknom do dvora bez slnka, sme sa zišli piati, ale postelí bolo málo. Museli spať niektorí na jednej dvaja. Bol som s kamarátom bezradný druhák. Traja boli  tretiaci. Oni zariadili, že sme mali na zimu možnosť v piecke kúriť s uhlím, ale  nevystačilo nám to na celú zimu. Mal som z domu perinu, spal som v teplákoch s čiapkou na hlave a para mi vychádzala z úst.

Boli štyri roky po vojne. Mesto sa spamätávalo z bombardovania. Naproti Derossymu bola zrúcanina. Nemali sme možnosť kúpiť si kdesi niečo pod zub. Ráno som mal z domova  lipový čaj so suchým chlebom, na večeru to isté.  Na šťastie vtedy začali existovať Pozemné stavby, ktoré nás, študentov prijali na obedy.

V treťom ročníku som dostal internát, ani neviem  ako sa to stalo, ale to bol pre mňa raj. Boli raňajky, obed i večera. Niečo úžasné.

Vyučovanie bolo ťažké, chodili sme do školy aj v sobotu a cez týždeň niektoré dni aj poobede. Z prvého, ale aj z druhého ročníka museli niektorí odísť. Už v prvom ročníku, prvý výkres som kreslil celú noc.

V treťom sme už boli frajeri. Vtedy prišla k nám zo Západu  móda zvaná Potápky. Dodnes neviem odkiaľ ten názov, ale v podstate nám bolo jasné, že musíme mať dole zúžené nohavice na dvadsať jeden centimetrov a manžeta má byť široká osem centimetrov. K tomu páskované ponožky, pekne viditeľné. Inak to nešlo. V nedeľu som vycestoval do Krompách a mama musela nohavice prešívať.  Mala Singerku, takže nebol problém. V pondelok som už zapadol v kolektíve ako Potápka.

V škole na chodbe sa objavila nakreslená postava Potápky ako odstrašujúci príklad nevhodnej západnej módy. Zbytočná námaha autorov.

Boli to roky päťdesiate, kedy sa začínali formovať nové ideály, nová kultúra. Myslím, že nám študentom to bolo fuk. Mali sme čo robiť s náročnými  úlohami.

V päťdesiatom treťom som maturoval a odchádzal z Prešova do ďalšieho víru života. Po rokoch  som sa vracal na stretnutia maturitných  kamarátov. Na Prešov som nezabudol.

Na školu si spomínam aj vo svojej básni.

Vyššia škola staviteľská

Budova mohutná portál masívny

stále u  mňa vzbudzovala

úctivý pocit obdivný

dodnes  to neviem zrátať

 ako som sa ta dostal

za tie dôležité vráta.

Šírili sa o nej správy

že to škola

staviteľskej slávy.

Mládež z polky Slovenska tu bola

murársky Liptov ju obsadil z cela

ba až z Turca mladina tu študovať chcela.

Slávna to škola na tie časy

vychovala mnoho staviteľov

z tej nadanej  mladej chasy.

*

V polovici minulého storočia

keď skončila vojna veľká

pre výstavbu bola potrebná

 dobrá škola staviteľská

bol to Prešov čo takú školu mal

 zaslúžil si ju

dobre o ňu pečoval.

*

Tvrdá to bola škola

sto výkresov ročne

nikto tomu  neuverí

znie to  neskutočne.

Prvé dva ročníky boli sitom

kto cez neho prešiel

bol bezmála hrdinom.

Deskriptivár bol postrachom

triednou knihou po hlave bil

kto tie čiary a krivky nepochopil.

Vyučovanie bolo aj v sobotu

ťažko si predstaviť

tú našu lopotu.

Prešov  bombami poškodený

nebol pre nás  zariadený

nebolo možné kúpiť jesť

internáty neboli

ako bolo možné

chodiť aj  do školy?

 Býval som  jeden rok v kutici 

v  stredovekom dvore

so mnou ešte traja

lepšie než na ulici

 priam vstupenka do raja.

Raňajky to zbytočný prepych

na večeru lipový čaj 

 Pozemné stavby obed nám dali

nad nami sa asi  zľutovali.

Čo ešte sme si mohli priať?

Mohli sme predsa študovať.

*

Prešiel som do tretieho

internát mi bol pridelený

tri krát denne

 mohol som byť najedený.

Životné šťastie som mal

nič  mi už nebránilo 

aby som doštudoval

čas nastal aby som povedal

 iba jednotky na konci som mal.