pelmel

Všimni si, nie starého muža a už vôbec starca. O starcovi napísal som báseň a vôbec sa mu nepodobám. Dnes ako obyčajne, deň začínam po domácom cvičení z knihy Tibeťanov, tri  cviky. Ďalšia starosť je ako sa obliecť, aby som nemrzol, alebo nepotil. Dôležitá časť nášho bytia. Konečne som to zdolal bez úrazu a mohol vyjsť na balkón, zobrať kuchynský odpad do kontajneru. Robím to denne. Beriem igelitku s odpadom a dve moje paličky, ktoré sú  dôležité na odľahčenie nôh a posilnenie ramien a už mám v rukách kľučku, hup do výťahu a zo siedmeho poschodia v plávam do vonkajšej atmosféry. Cestou ku kontajneru, zisťujem akú mám v nohách kondíciu a tu sa priznávam, že je to momentálne môj hlavný problém. Bolesť  a slabota nôh. Aj keď by som vraj mal byť rád, že vôbec dokážem na nohách stáť a nie som na vozíku, ako mi to povedal Matematik, ktorého stretával som ako behávajú s manželkou v našom Lesoparku na Furči, ale pri poslednom našom stretnutí mi oznamuje, že už zomrela, hoci vraj dokázala  vyšplhať sa na lane. Zomrela pred štyrmi rokmi, ako moja. Ja som len tak,  akoby náhodou,  spomenul, že mám 92. On odstúpil, že bude pokračovať v behu, ale náhle sa vrátil a pýta sa ma, 92 tlak krvi? Nie tlak, ale vek. Matematik skoprnel,  odmeral si ma  s obdivom a čuduje sa, že ešte stojím. A hovorí mi, že mal by som to ťahať do stovky. Akoby mi zobral z úst. Na takúto ústnu výmenu mi stačí moje jedno počujúce ucho, pracujúce na 40%, ako mi to prezradil doktor Tatarka. Denne ho stabilizujem, nie Tatarku, ale ucho,  počúvajúc patričné frekvencie. Musím tomu  veriť. Od kontajneru po Lesopark je neustále stúpanie a zvládam to horko ťažko. Paličky a drobčenie, ale posledné túry sa mi zlepšujú. Zmenil som jedlo. Podľa internetu: vločky, tvaroh, vajce, chia, jogurt. Dovtedy som bol samá zelenina. Plno vitamínu, ale málo energie. Vstupujem do chrámu zvanom  les, tajomný útvar chrániaci pred vetrom a pred nepríjemným letným žiarením. Stretávam tam dievčinu, psíčkarku s dvoma maličkými psíčkami, prihováram sa k nej, sú to šteňatá ? Nie, už sedem roční. To teda. Hneď nato stretávam susedu, ktorá pravidelne, tvrdým vojenským krokom nekompromisne udupáva lesné bývalé chodníčky, teraz už chodníky a onedlho to budú cesty. Pamätám, keď som chodieval takmer sám. Dnes sú to promenády cez víkendy, ale pravidelným návštevníkmi sú psíčkari. Začudoval som sa, že suseda s tvrdým krokom má psíka, tak ju zastavujem, že ako to? odpovedá, že je to psík dcérin. Tak je to v poriadku. Stretávam ju už od nepamäti bez psíka a naraz len tak, mírnixdírnix so psíkom? Poriadok musí byť, inak by sme po stromoch liezli, povedal Švejk. Prešiel som kúskom lesa, vynoril sa pri bytovom družstve a rozhodol  sa, že dnes pomašírujem po Furčianskej smerom ku Klasu, kde som si chcel kúpiť obľúbenú tlačenku. Prechádzal som okolo nového rodinného domu, ktorý ma prekvapil svojim originálnym riešením. V rade bežných typicky dedinských domov s prekomplikovanými strechami, zrazu sa objavuje jednoduchý kváder s plochou strechou, ale s originálnym vydareným  riešením štyroch stien, ako aj rímsy. Architektúra je natoľko originálna, že sa nedá opakovať. Mne však tam kazí vzhľad sivá doska na prednej fasáde. Je tam ako provizórium. Asi tri sto metrov od to perfektného malého domu je mohutná vila v černi. Je to nová móda, ale pre mňa ťažko prijateľná. Dobový vkus či skôr nevkus. Farba smútku.  Vlastníkom je asi majiteľ pohrebného ústavu. Oproti na chodníku, horko ťažko, kráča s nákupným vozíkom staršia žena, povedal by som dáma, zdravím ju a ona sa mi prihovára a čuduj sa svete, pýta sa koľko mám rokov, samozrejme obdiv, čo mi celkom lahodí. Po krátko rozhovore o stravovaní a o tom ako veľa žien má nadváhu, že ona cvičí a má 82. Býva neďaleko  v rodinnom dome, vedľa tej černe.  Pokračujem do Klasu. Včera som zjedol  15 deka výbornej tlačenky a dnes som chcel si dať znovu, ale keď som zazrel  grilované kurčacie stehno, bolo to jasné ako facka. Stehienko teplučké , voňavé rozhodlo. Ešte som prikúpil tri veľké mäkké hrušky a poďme von. Neďaleko od vchodu je zastávka a lavička čakajúca na mňa. Nedočkavo som otvoril, vytiahol a zahryzol. Joj tá chuť. Prisadli si a ja so sa sťahoval. Cestou cez sídlisko je jeden deformovaný strom ako sedadlo. Tam som v pokoji dohrýzol tú chuťovku.  Ešte som si očistil mäkučkú sladučkú hruštičku. A teraz som doma a píšem čo som dnes zažil. Sľúbil som, že pripojím moju báseň o starcovi, teda nie o mne.

Starec

Čvachtavým krokom pohol sa vpred

starec, čo stratil svoj vzlet.

Možno nie je tak starý vekom

ako už prestal byť človekom.

o

Pod svojim pokrkvaným vzhľadom

spomína na svoju mladosť

čo všetko mu robilo radosť.

Boli tam víťazstva, ale i straty

vynárajú sa mu iba ako záplaty.

odišlo to všetko do nenávratna.

žiaľbohu pravda platná.

O

Nikoho z okolia už nezaujíma

čo tá zhrbená postava prežíva-

-život musí ísť vpred

mladosť potrebuje vzlet .

o

Úbohý starec ostáva sám

bičovaný okolím zo všetkých strán

príroda je k slabým tvrdá

taká je pravda odveká, krutá.

O

Vzpruž sa človeče boží

nech ťa vek nemátoží

je to len otázka vedomia

ukáž im ! ešte svoje ja !

2026