S obdivom sledujem deťúrence, ten drobizg, ako si to mašíruje, držiac sa za ručičky, na najbližšie ihrisko, plné zaujímavých hračiek a zariadení. Prechádzajú okolo mňa, švitoria, ktovie o čom ? Stáva sa, že občas sa na mňa pozrie so záujmom jedno maličké stvorenie a mňa to hreje okolo srdca a dávam tomu dieťatku jednotku, možno aj nobelovku. Kto vie ?
Uvažujem. Čoho sa dočká, čo zažije táto generácia po svoju osemdesiatku? Bude šťastná ako ja, vo svojej deväťdesiatke ?
Nepokúšam sa predpovedať ich budúcnosť, ale chcem a viem opísať svoju minulosť, svoje prežité roky. Je to aj čiastočná história mojej generácie.
Budúcnosť dokázal opísať francúzsky spisovateľ Jules Verne. Preslávil sa svojimi vizionárskymi románmi, v ktorých s neuveriteľnou presnosťou predpovedal technologické vynálezy ako ponorky, vrtuľníky či lety do vesmíru.
Pre mňa a moju generáciu boli to očarujúce opisy romantického sveta: Deti kapitána Granta, Tajuplný ostrov, Zo Zeme na Mesiac. Bol som nimi pohltený. Nedokázal som prestať čítať, už bol čas ísť do postele, mama zhasla svetlo a ja tajne, pokračoval som s baterkou pod perinou. Asi to videla, ale ma nechala. Moja mama. Aj dnes ma vzrušuje tá zvedavosť, tá sila, dozvedieť sa čo bude ďalej. Ako by mi išlo o život. Áno, Julo Verne to dokázal.
Bola to spomienka na verneovky. Ale ja sa venujem minulosti. Budúcnosť prichádza sama. Predpoveď obyčajne nevychádza.
Spomínaním porovnávam. Ako to bolo, keď som ako prváčik vstupoval do histórie? A ako je to dnes o deväťdesiat rokov neskôr? Bolo to ako vždy pred tým? Predošlé generácie zažívali to čo moja generácia ? Myslím, že nie. Môj starý otec, dnes mu hovorím dedo, zažil mnohé prekvapenia, ale ani zďaleka to neboli také skoky v technike, v elektronike, ako dnes. Žiaľ, skoky vo vedomí nie sú, ale o tom potom.
Kedysi, keď som sa chcel dovolať telefónom, spojeným so slaboprúdovým káblom, napojeným na ústredňu, obsluhujúcou dievčinou, ktorá práve mala chuť na kávičku. Čakal som, čakal som, až ju vypije. Boli to nervy. Dnes mám telefón vo vrecku a nikoho neotravujem.
Kde sú tie časy, kedy pri fotení som potreboval vedieť aký mám film (ASA), musel som odmerať intenzitu svetla, nastaviť dobu svitu (čas) a zvážiť, či to stoji cvaknúť ten aparát, lebo som mal len dvanásť snímok. Ale cítil som sa odborníkom. Ešte bolo potrebné v kúpeľni film vyvolať. Vyrobiť fotografiu na fotopapier. Vzrušujúci proces a radosť z vyvolaných fotografií. A dobrý pocit, že som to dokázal.
Dnes ? Velikánsky pokrok, bez duševnej námahy. Žeby to bolo ono ? Bez námahy?
Kde sú tie časy, kedy som stúpal do svahu s lyžami na pleciach a spúšťal sa dole na neupravenom snehu. Dnes? Lanovka, ratrák, hamburger, pohodlíčko, alebo v lete, plával som v Hornáde. Dnes už tam nepláva nikto. Prečo ?
Môj pracovný život bol v stoji pri tabuli. Veľké výkresy veľkých budov, množstvo čísel a chyby, ktoré sa ťažko opravovali. Počítačom a kresliacimi programami sa to neskutočne urýchlilo. Je to skok do nového storočia.
Krédom spoločnosti je vyrábať viac a viac, rýchlejšie a lacnejšie naplňovať regály. Na to sú roboty, sústruhy a rýpadlá. Boli časy,zrejme chybné a mylné, kedy som počúval, že stroje majú uľahčiť prácu z humánnych dôvodov. Aby človek mal viac času na oddych, rekreáciu, kultúru, na seba uplatnenie. Platí to ešte dnes? Keď mi moji známi rezolútne oznamujú, že knihy nečítajú, zásadne nečítajú a keď zisťujem, že v meste s 50 tisícmi obyvateľmi nie je obchod s knihami ? Mne čítanie robilo radosť, pôžitok, otváralo mi oči do sveta, prinášalo duševnú pohodu. A možno som aj zmúdrel.
Kde sú tie časy, kedy sa mi podarilo kúpiť zhrdzavenú Oktáviu a mohol som časť svojho voľného času venovať motorizmu, otvoriť kapotu, nastavovať sýtič na karburátore, meniť cievku, vymieňať brzdné doštičky. Otváral sa mi nový zaujímavý svet motorizmu aj s vysielaním relácie „ Pozor zákruta.“
Prečo o tom píšem?. Lebo sa mi chce. Svet nezmením, to je isto, ale aspoň niekoho zaujmem opisom ako bolo, aby si vážil dnešné vymoženosti a nepodľahol duševnej pohodlnosti. Je to cesta do pekla. Pravda je taká, že všetky tie problémy a ťažkosti v minulosti mi pomohli k vývoju mojej osobnosti. Takže, a o tom je ten článok, ak nová generácia dostane všetko pohodlne na tácke, vie niekto predvídať ako to dopadne?
2026


Celá debata | RSS tejto debaty