Servus Michale. Vraj Ti mám niečo napísať. Tak píšem. A začnem tým, že, čuduj sa svete, ja som u holiča nebol od čias meštianky. Vtedy, tj. v tom čase, stala sa mi nepríjemná príhoda. Bolo to za čias hubertusov. Mal som asi trinásť, keď som sedel u holiča. Na vešiaku boli samé hubertusy, aj mesto sa zelenelo od hubertusov. Keď som už bol ostrihaný a chcel som z vešiaka zobrať svoj nový hubertus, zaváhal som, ktorý? Vtedy pristúpil ku mne chlap, taký odroň a obvinil ma, že som chcel zobrať jeho hubertus, veď on vie svoje. Zmohol som sa iba na zakoktanie, veď mám nový hubertus. Veľmi sa ma to dotklo. Bol som chlapec, proti mužovi. A tak sa stalo, že som to dostal do povedomia a odvtedy moju čuprinu počas celého zamestnania strihal Laci Silák a doma zase moja žena. Na staré kolena, keď som osamel, strihal som sa sám a nakoniec to robí moja priateľka. Michale, spočítaj, koľko som ušetril?
A tak cez hubertus a čuprinu vynárajú sa mi spomienky na život projektanta. Mal som radosť z práce v priateľskom kolektíve. Žili sme a pracovali v pohode a dnešná zlovoľná doba mi prikazuje, aby som napísal, že som, že sme, pracovali v priateľskom ovzduší, medzi komunistami. Taká hrôza čo? Boli to naši priatelia a ja som ani netušil, ktorí to sú . Dnes na nich brýzgajú, lebo je to v móde.
Dnes už žijem v kapitalizme tridsať päť rokov a môžem porovnávať. Vnuk sedí za počítačom, pracuje bez pracovnej doby pre akési korporácie a vysvetľuje, že je pre neho životne dôležité dosiahnuť ďalší stupeň v kariére. Na moju otázku kedy chce založiť rodinu, mať deti, mi hovorí, že teraz nemôže na to myslieť, lebo pre neho je to zamestnanie hop, alebo trop. Chápem ho, ale ja v jeho veku mal som už deti a rušný spoločenský život na pracovisku aj mimo. Pravidelné oslavy narodenín na pracovisku, kde sme mali jednu miestnosť na to zariadenú, každý víkend spoločná lyžovačka so spevom v autobuse, futbal medzi oddeleniami v lete. Spomínam si, že som raz organizoval majáles s kotlíkovým gulášom, preteky v behu na sto metrov. Aj na to si spomínam, že v ďalšom roku si majáles organizoval ty Michale. Guláš si dal uvariť v reštaurácii, kde ho prichutili múkou a keďže to bolo v predstihu, tak sa skvasil a musel si ho dať vyliať. Viem, nemal som to spomínať. Aj taký bol socializmus. A viem, že je už neslušné hovoriť, že som dostal byt od štátu, že sme boli každé leto pri mori.
Michale, to boli stručné poznámky, ale ešte Ti niečo chcem vyrozprávať, lebo v hlave mi vŕta napríklad :
Naša medicína nám navráva, že môžeme žiť len 120 rokov, pretože súčiastky, z ktorých sa skladáme sú už opotrebované. Ak je to tak, potom žiadny problém. Niektoré sa vymenia, iné stačí vyšmirgľovať a bude to viac ako 120. Počkáme si, až ten šmirgel vynájdu. Vraj biblický Abrahám žil 175 rokov.
Rád by som Ti, Michale, rozprával len o pekných zážitkoch, ale žiaľ. Občas myslím na to, mať priateľa, je na nezaplatenie. Za mladi mal som priateľov, ale rozpŕchli sa po svete. Fero do Blavy, Feri do Prievidze. Organizoval som stretnutia po Meštianke päť rokov za sebou, aby som sa mohol pozerať na tváre kamarátov a privodiť si žiacke pubertiacke časy z čias základnej školy v Krompachoch. Potom prišiel Prešov a znovu, až po dobu desiatich rokov, organizoval som pomaturitné stretnutia. Naozaj mal som z toho potešenie. Moje pozvánky na stretnutia, to boli niekoľko stránkové listy. Boli to spomienky na školské časy, na učiteľov, ako aj úvahy o živote. Priznám sa, písal som to skôr pre seba. Vzrušoval ma návrat do tých čias, kedy som začínal poznávať život a svet. Napísal som za tie roky skoro päťdesiat strán pozvánok pre kámošov. To vydá na knihu spomienok. Nerád spomínam, že odozvu na svoje pozvánky – listy som od nich nikdy, ale nikdy nedostal. A tak som túžil, aspoň poznať či to vôbec čítali. Trochu to bolí.
A ako naivka, idealista, sklamaný som aj dnes na staré kolená. Pri prechádzke lesoparkom stretávam po rokoch mnohých, akože známych mužov, penzistov. Raz ma napadlo, že ich pozvem po prechádzke na spoločný obed, do reštaurácie Zelený dvor, a že im navrhnem pravidelné stretnutia na pokec. Prepadol som. Ukázalo sa, že je to znovu môj omyl. Jednému z nich, som poslal jeden článok cez internet. Neodpovedal. Dôchodcovia, osamelí, odmietajúci priateľstvo. Žeby už trosky.
Michale som rád, že si ma vypočul, pardon, prečítal.
2026
Celá debata | RSS tejto debaty