pelmel

Kde bolo tam bolo,

bol raz jeden kráľ menom Karol, tuším dvanásty. Zvolal svojich poddaných a vraví im, mám  pod palcom už celú Európu, je načase podmaniť si ostatný svet. I pustil sa chrabrý kráľ so svojim komandom na východ. Došiel k Poltave. Zaznel udatný rev nepremožiteľného vojska, nedopatrením zazneli víťazné  fanfáry. Stalo sa však niečo nečakané. Udatný a  nepremožiteľný kráľ zvaný Karol, tuším dvanásty,  dostal kopanec až sa oblúkom ocitol naspäť  v rodnej Európe. Každému koho stretol, päť rokov vykladal o svojom víťazstve. Domov sa bál vrátiť. Hanbil sa. Hrozne sa hanbil, že ten kopanec dostal od takého nejakého Rusa menom Peter prvý Veľký.  Písal sa rok  1721.

To si Švédi dobre zapísali do svojich poznámok, pretože odvtedy radšej bojujú na ľade. A dobre urobili, že sa vyhýbali vojen, lebo  ušetrili. Teraz v modernej dobe  plnej demokracie, liberálnej slobody a ľudských práv,  zvanej doba  Šorošova, môžu prijať na trvalý piknik celú Afriku. A sú šťastní. Predtým neboli. Peniaze ich tlačili, nevedeli čo s nimi.

*

Objavil sa ďalší hrdina. Tiež mal už pod palcom celú Európu, tiež ho dráždil zaostalý východ. Tento neznámi Korzičan, vojak ako remeň prišiel  k sláve tým, že v Paríži do protestujúcich dal strieľať kanónmi. Nuž, vtedy už boli kanóny, prečo ich nevyužiť. Pokračoval udatne v masakrovaní. Takmer vyhubil na svojich bojiskách občanov Francie. Za to mu na večnú slávu postavili drahú hrobku. Tento Korzičan dotiahol to dokonca na cisára, vlastne nie dotiahol, on sa tam sám vytiahol,  ako sa patrí na neohrozeného muža.

Takže ten veľký cisár, samozvanec, pustil sa na východ. Vtedy sa ešte nepoužíval termín lebensraum, rozšírenie životného priestoru, ale  o to išlo.

Pohol svoju Grand armée  tam, odkiaľ vychádza slnko. Bolo ich vraj šesťsto tisíc a neboli to len Francúzi. Sto tisíc udatných a nadšených Poliakov. Už vtedy, ako aj dnes  chceli si liečiť svoje komplexy, svoj hnev voči Rusom. Došli až do Moskvy. Bol to určite víťazný vstup. Ďalej už pomlčím. Ruskej stotisícovej armáde velil staručký generál Kutuzov. Podriemkaval v koči a ustupoval. Chránil svoju armádu pred ohromnou presilou. Generáli doňho dobiedzali, aby sa už postavili na odpor a on povedal, dobre. Bude to pri Borodine. Písal sa rok 1812. Bitka to bola strašná. Aby zachránil svoju armádu zase ustúpil.

Cisár nepremožiteľnej armády stál v Kremli pred oknom a čakal na cára. Nechápal ten Korzičan, že cár sa nebude baviť s nejakým vojakom s neurodzeného rodu.  Aj keď mal titul  cisár.

Cár Alexander prvý mal  v Petrohrade príjemnejšiu zábavu s dvornými dámami. Poveril  svojho skúseného generála Kutuzova so slovami, nebol som pritom, ale povedal mu : Mišo, nakop toho Korzičana, nech nás neotravuje. Stalo sa. Korzičan skončil vo vyhnanstve a cár sa bavil nerušene ďalej.

Ruskí vojaci vtedy mali Francúzske uniformy a ruská šľachta hovorila po francúzsky. V boji to mohlo byť zaujímavé, ale vôbec nie zábavné. Už vtedy sa časť ruskej elity lepšie cítila v Paríži ako v Moskve. Tak je to tam aj teraz. Piata kolóna za peniaze zo zahraničia rozkladá spoločnosť. Ktosi raz povedal, že je to  účinnejšie ako tanková divízia.

*

Do tretice. Keď Rakúšan Schikengrúber už ovládol Európu, zachcelo sa mu tiež rozšíriť svoju tisícročnú ríšu a dal vypracovať plán zvaný Červenábrada. Mala to byť bleskovka. Vianoce roku 1941 mal osláviť v Kremli a následne ho vytopiť. Lenže podobne ako tí predošlí nenažraní vojvodcovia svetovej slávy, nevyšlo mu to. Keď už  bolo jasné, že je to debakel, generáli sa rozhodli ho odstrániť, ale stôl bol ťažší ako mysleli a výbušnina slabšia. Takže nakoniec vojna skončila na Labe a úbermenš kapituloval. Na šťastie zachovala sa filmová dokumentácie o koncentrákoch, plynových komorách a spaľovacích peciach, inak by dnes pri prekrúcaní dejín začali liberáli  tvrdiť, že to neexistovalo. Po ukončení vojny, tohto nekonečného ničenia a utrpenia bol ľud pospolitý presvedčený, že mier bude na veky. Taká naivita. Dnes vieme, že Američania a Angličania chystali ďalší Barbarossa. Tuším, že to platí stále, len to premenovali na obranný pakt NATO.

Tretí útok na Rusko sa nevydaril. V tejto vojne Poliaci znovu, ako za čias napoleónskych  vojen zohrali svoju úlohu. Chválili sa, že majú takú silnú armádu, že nikto sa ich neopováži napadnúť. Boli to  kaviarenské reči. Ani nezbadali ako a bolo po poľskej vojne. Poľská vláda ufujazdila do Londýna a nechala Poliakov len tak. Poľskí v letci sa vyznamenali v Anglicku v boji proti Luftwafe. Nafúkaným Angličanom trvalo nejaký čas, aby uznali, že akýsi Poliaci sú dokonca lepší a odvážnejší ako oni. Po vojne sa im odvďačili tým, že ich nepustili na slávnostnú prehliadku. Na vine bol vraj Stalin. Nie Churchill, ale Stalin. Tým to neskončilo. Nemci zrovnali zo zemou Varšavu, ale na vine boli Rusi. Za oslobodenie Poľska padlo šesťsto tisíc Poliakov a oni dnes namiesto vďaky prejavujú nepriateľstvo, priam nenávisť. Neviem čo by dali zato, aby mohli povedať, že ich oslobodili Američania. Nakoniec prezident Tramp jasne sa vyjadril, že druhú svetovú vojnu vyhrali Američania. Ako povedal jeden poľský politik, že oni milujú Američanov a túžia mať o seba americkú základňu, ktorú radi zaplatia. Kam siaha ľudská zadubenosť.

Zvláštne a dosť nevysvetliteľné je, že uvedené veľké vojny vyvolali jednotlivci :  Karol XII, Napoleón, Hitler. Dokázali na seba strhnúť masy. Rozhodli sa, že obetujú svojich poddaných.   Za nimi stáli milióny nadšencov zomrieť za svojich milovaných vodcov. Keď pri poslednom boji Francúzov pri Waterlló žiadali vojakov aby sa vzdali, odpovedali merde.  V slovenčine sa to nepatrí napísať. Nuž čudná je povaha človeka. Nechá sa zabiť a…vlastne ani nevie prečo.

*

Tri krát to nevyšlo, skúšajú po štvrté.

Tanky wehrmachtu znovu sú neďaleko Leningradu, tentoraz Petrohradu, ktorý Nemci dobíjali deväťsto dní a nedobili. Nemecký vojačik mal by sa zamyslieť nad dedovým neúspechom a nepchať hlavu do slučky. Lenže ako je známe, človek je nepoučiteľný.

Ako sme už počuli, Američania vyhrali druhú svetovú vojnu a od vtedy vo svojom víťaznom ťažení  pokračujú. Víťazstiev je viac, spomeniem len tie väčšie ako je Vietnam, Irak, Líbyja. Potom sú  menšie ako napríklad Ukrajina, Grúzia, Litva. Lotyšskom Estónsko a nakoniec celá Európa. Americký prezident, vyhlásil jasne, že majú najsilnejšiu armádu sveta a najrýchlejšie nadzvukové rakety a, …a to je najdôležitejšie je, že prinútia každého silou dodržať mier.  Tak nejako to povedal a musíme uznať, že je to sila. Sila reči, rétorika.  Spokojne  môžeme  spať.   A jeden z ich generálov dodal, že každému vykrútia ruky ak začne papuľovať.  Nemôžem si dovoliť žiadnu poznámku. Nechcem si nechať vykrúcať ruky.

Akákoľvek definícia, alebo diskusia o demokracii, je strata času.

Na Ukrajine (2014) prezident Janukovič podpísal dohodu ako chcela opozícia. Na druhý deň začali vraždiť nevinných ľudí. A už je tam Američanka, rozdáva koláčiky a otvorene hovorí, že dali na ten prevrat  päť, slovom päť miliárd dolárov. Úplne samozrejme potom určovali kto môže a kto nie, byť vo vláde, na sude, na prokuratúre. Na kolóniách sa to vždy tak uplatňovalo. Dnes tam vládnu potomkovia Galícien SS a prezident bez autority. Občania s tým, až na niektoré výnimky, súhlasia. Kto chce kam, pomôžme mu tam. Nám by to mohlo byť jedno. Je to ich vnútorná vec, ale sú to  naši susedia. Teraz dokonca niektorí chcú získať atómovú bombu proti komu ? Proti Rusku. Prečo ? Na to sa rozumne nedá odpovedať. Tí Galíčania, patrili niekedy do Rakúska Uhorska, pobláznili všetkých Ukrajincov s tým, že sa dostanú do Európy, a okamžite im budú padať do úst pečené holuby.

Je to vyše dvadsať rokov, čo získali samostatnosť, majú  tuším už  piateho prezidenta a je tam rozvrat vo všetkom. Stavili na Európu s požiadavkou od nej, že budú nenávidieť Rusov, aj keď  oni sú tiež Rusy. Okrem Galičanov – Haličanov, ktorí sú skôr  Poliakmi. Niektorí Ukrajinci chcú silou mocou identifikovať sa ako nejaký unikátny národ, nepatriaci k Slovanom. Stavali pyramídy a podobné hlúposti. Ukrajinčina je dialekt,  bez ucelenej gramatiky. Urobili z tohto nárečia úradný jazyk. Je to ich vec. Aj u nás bol jeden návrh v minulosti urobiť zo  šariščiny spisovnú slovenčinu. Nikto však nepochybuje o tom, že sme jeden kmeň slovanský, aj keby sme sa volali Šariščania.

Rozhodli sa zrušiť  druhý úradný jazyk ruský, aj keď sa tam  bežne hovorí Rusky. Sovietsky zväz, teda Moskva, nešetrila na Ukrajine. Bola tam vyššia životná úroveň ako inde. O Ukrajine sa u nás vždy hovorilo ako o zásobárni Európy. Už sa nehovorí. Obilie do sveta už vyváža Rusko. A nielen obilie, ale aj atómové elektrárne.

Kyjevská Rus je kolíska východných Slovanov. Za cára sa táto zem volala Malorusia a to bola chyba. Malo to byť Rusko. Kto by chcel byť Malorusom, keď by mohol byť Veľkorusom. To bol asi základ pre zakomplexovanosť  minulých aj dnešných Ukrajincov – Malorusov voči Rusom, voči Moskve. Ostatne aj my máme výhrady voči Bratislave, predtým to bolo proti Prahe. Taký je život. Pre to by sa nemalo strieľať.

Komplex menejcennosti aj voči Západu trvá dodnes u všetkých kmeňov slovanských, s výnimkou jednotlivcov.

Skrátka sme druhí v očiach  namyslených Západniarov. Sme  však ľudskejší , múdrejší a hrdí na svoj jedinečný pôvod. Nežili sme s  vymoženosti byť prímorským štátom s koloniálnou minulosťou s bezbrehým hromadením bohatstva na úkor iných. Sláva Slovanom a ich kultúrnemu bohatstvu.

10/2020