Okrúhle výročie Druhej svetovej vojny

17. júna 2020 06:44, Prečítané 485x, lalo, Nezaradené

príležitosť na spomienky.

Patria k nim aj zaujímavé listy vojakov wermachtu z bojov po vpáde do Ruska.

Prípad prvý.

Už po troch mesiacoch začiatku vojny, píše vojak manželke :

Vojnu sme prehrali. Nepíše prečo, ale možno, keď videl tie šíravy, kde sto kilometrov je čoby kameňom dohodil a uvedomil si, že keď zoderie čižmy, nedostane už náhradu, alebo keď videl ako ruský vojak vyskakuje zo pšenice a vrhá sa s lopatkou proti samopalu ?

Prípad druhý.

Nemecký generál po prehratej bitke o Moskvu a po debakli pri Stalingrade, píše manželke :

Postupujeme neochvejne k víťazstvu. Nuž čo. Je to fanatický hlupák, alebo mám lepšie vysvetlenie zachovajúc úctu ku generalite a ich IQ.

Keď bol doma, dohodol sa s manželkou na šifre, že ak napíše, že ideme k víťazstvu, to znamená v skutočnosti prúser. Ospravedlňujem sa za to nepekné , ale výstižné slovo.

Tretí prípad.

Vojak píše : Nasťahovali sme sa do jedinej zachovalej chalupy s veľkou izbou s ruskou pecou. Ostatné domy horeli. Mali sme medzi nami jedného, ktorý vedel rusky. V izbe sedela babka a hrozne plakala. Prečo plače, pýtali sme sa. Aké je to strašné, takí mladí chlapci , načo ste tu prišli. Ja mám tiež syna na fronte.

Táto skúsenosť ma poznačila na celý život, spomína vojak.

Ubehlo sedemdesiat päť rokov. Tomu sa hovorí dávno, keby sa znovu a zas nechystali šibnutí súkmeňovci bojovať. Hitler bojoval proti komunistom, boľševikom a tak trochu to zamaskoval, že hlavne mu ide o lebensraum. Jeden s tých vojačikov, sedliakov, ktorému sa práve podľa listu z domova telila krava, pozeral sa z okna vlaku na tie šíre lány a povzdychol si nedočkavo: už, aby som z toho niečo dostal. Lenže ten vlak mal za cieľ Stalingrad.

Dnes už Rusko je iné, ale túžba po lebensraum ostala, samozrejme aj s obsahom.

Iniciatívu prebrali Amíci. Začala vojna studená prvá a dnes už druhá. Začal ju Churchil , ktorého vojská pred Nemcami zdúchli, len sa tak zaprášilo a leteckú vojnu Jeho veličenstva zachraňovali Poliaci. Priznáva sa, že ani nevie ako, ale stál s pripaženým rukami v pozore pred Stalinom, asi preto začal nenávistnú kampaň, ktorú Briti robia do dnes.

Proti Rusku vtedy bojovala celá Európa, preto Stalin po víťazstve chcel mať predpolie proti ďalšej vojne, ktorú nepokryte začali chystať Amíci, ešte ani nevychladli kanóny. Tým predpolím boli štáty zúčastnené v bojoch na území Ruska: Rumunsko, Maďarsko, Slovensko, čiastočne Poľsko. Poľská vláda neušla do Moskvy, ale do Londýna a urobila by to znovu. Myslím, že Stalinovi nešlo o politiku, ale o stratégiu.

Pre Európanov bolo Rusko vždy veľkou neznámou pre obyčajných ľudí. Naši dedovia brázdili chodníky Rakúska – Uhorska a prípadne Ameriky, ale Rusko bolo vždy záhadné a neprístupné. A posudzované negatívne.

V Meštianke, ktorú som navštevoval v pubertálnom veku tesne po vojne, riaditeľ nám na zemepise ukazoval na veľkej školskej mape Severnú Ameriku a vykladal o Skalistých horách a prérii, čítal som ošúchané westerny – rodokapsy a o obrovskom štáte od nás na východ, ktorý práve vyhral vojnu, nedozvedel som sa ani slovo. Na dejepise nám učiteľ vykladal o púnských vojnách. Nijako nás to nevzrušovalo, ale bol to úmysel o ktorom viem až teraz. Potom som navštevoval odbornú strednú školu, kde dejepis nebol, takže som maturoval v roku Stalinovej a Gottwaldovej smrti (1953) a Rusko, presne Sovietsky zväz bol pre mňa tabu.

Potom prišlo hlúpe obdobie politiky, kedy sme boli otravovaní heslami na budovách a transparentoch o večnom priateľstve bez hlbších poznatkoch o Rusku, o jeho histórii a o Veľkej vlasteneckej vojne a jej obetiach. Vtedajší politici to nezvládli. Primitívna propaganda vyvolávala odpor, ktorý si víťazná veľmoc nezaslúžila.

Politici, ale aj kultúrna obec to nezvládla. Boli zaskočení, pretože boli málo informovaní, nevzdelaní, nevedeli to odovzdať verejnosti.

Železná opona bola nie len medzi Západom a nami, ale aj medzi nami a Sovietskym zväzom. Vyplývalo to z rozdielnej životnej úrovne, ktorú politici nechceli priznať, ale aj z nedôvery k nám západniarom, ako nás vnímal pospolitý ľud.

Myslím, že vo svete je málo takých štátov, ktoré museli prekonať taký krutý vývoj svojho obyvateľstva. Revolúcia, (1917) občianska vojna (1924) a za pár rokov je na obzore nacionalistické Nemecko s plánom Barbarosa (1941). Ak sa poriadne zamyslíte, tak to nie je možné za taký krátky čas z rozbitej krajiny s rozbitým obyvateľstvom , pripraviť sa na obranu. Ale zvládli to. S nesmiernym úsilím a obeťami.

Pridám k tomu vtip o nemožnosti. Čmeliak podľa fyzikálnych zákonov nemôže lietať, pretože má malé krídla voči svojmu telu. Lenže on o tom nevie a preto si veselo lieta ďalej.

K rozdielnemu vývoju je potrebné spomenúť, že náklady na výstavbu vzhľadom na vzdialenosti a severnú polohu sú niekoľko násobne vyššie ako iných štátov.

Ak boli v nedávnej minulosti spory ideologické, tj. kapitalizmus, kontra socializmus, nazývaný tupohlavcami komunizmom , dnes tieto rozpory nie sú. Napriek tomu je Rusko nepriateľom pre Európu aj Ameriku. Načo vôbec vysvetľovať prečo je to ? Treba nám kúpiť tri americké stíhačky, aby sme mohli napadnúť nepriateľa ak k tomu dôjde. Je to natoľko jasné, že to pochopí každý bĺbec. A zvíťazíme.

Je to nadrapovanie. Trápne nadrapovanie. Naši politici nemajú chrbtovú kosť. A nie len naši žiaľbohu. Európa nemá lídra. NATO je pre nás hrozbou. NATO udržiava vojnové napätie sedemdesiat päť rokov po veľkej vojne.

Druhá svetová vojna, pre Ruskú federáciu Veľká vlastenecká vojna nebola obyčajná vojna ako napríklad proti Francúzom. Bola to vyhladzovacia vojna proti Slovanom. Dôkazom sú známe dokumenty nemeckých politikov týchto čias a koncentráky.

Zdá sa, že to treba pripomínať každej generácii.

Dnes sa dozvedáme, že Druhú svetovú vojnu vyhrali Američania, od samého prezidenta Spojených štátov amerických, čo je úžas. Keby som to nepočul, tak to neuverím.

Je to dôkaz, ako hlboko klesla morálka politikov.

Ako možno v takom svete žiť ?

Jún 2020