pelmel

Architektúra

Pre pozorovateľa, laika, architektúra je to, čo vidí na fasáde – priečelí budovy. Vidí tam nejakú staršiu budovu s výzdobou, alebo hladkú fasádu s oknami. Sotva dokáže sa k tomu vyjadriť.

Architektúra je trochu viac ako fasáda. V podstate záleží aj na tom, ako ju budeme definovať. V reálnom živote architektúra je všetko to, čo je postavené okolo nás. Celkom iná otázka je či všetko navrhoval architekt. Žiaľ,  nie. Prečo ? to je už iná otázka, iný problém.

Architektúra je tvorba priestoru v ktorom žijeme. Tvorba vnútorného ako aj vonkajšieho priestoru.

Táto tvorba priamo závisí od technickej úrovne staviteľstva.

Stáročia bola k dispozícii pre stavbu stien len tehla s vypálenej hliny a na stropy drevo, alebo oceľ. Týmto materiálom bola budova obmedzená v tvorbe vnútorných ako aj výškových rozmerov. Staviteľ vedel ako má stavať, ako vytvoriť fasádu. Mal na to vzor a empirické skúsenosti. V týchto časoch sa nehovorilo o architektúre ani o architektoch. Boli slohy a boli stavitelia.

Začalo to v starom Grécku, dnes hovoríme o antike.  Dali svetu veľké umenie v staviteľstve, sochárstve, vo filozofií. Rimania značne zvýšili úroveň staviteľstva, ale používali stále klasické prvky. Tympanón, rímsa, stĺpy a pod.

Tieto prvky gréckeho staviteľstva sa používali celé stáročia vo všetkých slohoch až po secesiu, kde boli nahradené rastlinnou ozdobou.

Výnimkou je gotika, originálny sloh. Vznikol vo Francúzsku. Autorom je opát a je to sloh na oslavu Boha. Chrámy postavené v gotickom slohu sú najväčším vzopätím ľudského ducha doby. Sú neprekonateľné.

V staviteľstve začiatkom dvadsiateho storočia nastal skok v možnosti tvorby budov objavením železobetónu.

Francúzi ( Monier, Hennebique, Freysinet…) dotiahli teóriu železobetónu na exaktnú úroveň.

Vznikla nová možnosť tvorby budov. Betónový skelet.

Voľný pôdorys, priebežné okná, konzoly, tvorba priestoru bez obmedzenia. Začala éra  nového staviteľstva, tzv. moderna. Slohy zanikli.  Súčasne sa začali odborníci deliť na architektov a inžinierov.

Posledný sloh v staviteľstve sa u nás menuje secesia (cca 1890 -1915). Pekné budovy na ktorých je čo pozerať.  Sú to budovy s  umeleckým výrazom fasád,  vytvarovanými oknami a  prírodnými prvkami na stene. Škoda, že sa v modernej architektúre upustilo od umeleckého stvárnenia fasád.

Po tomto poslednom slohu  boli fasády už bez výzdoby. Holé steny. Bola to prudká zmena.

Čisté tvary budov s hladkými stenami zaujali mladú generáciu architektov ( Walter Gropius, Le Corbuseur, Mies van der Rohe, Adolf Loos a ďalší ).

Prispela k tomu aj americká pragmatickosť, jednoduchšia a lacnejšia výstavba. Skrátka nastalo nové storočie.

Ozdobovanie fasád zaniklo. Vznikol odpor , ktorý vrcholil knižkou Adolfa Loosa , kde ornament všeobecne, nielen v architektúre,  nazval zločinom. Bola to už od neho zvrátenosť.

Tak sa stalo, že nahé fasády postupovali cez celé storočie.

Vie niekto povedať, ako to vplýva na človeka ?  Rásť, žiť,  v prostredí bez dotyku umenia ? Neboli posledné vojny práve preto ?

Na naše šťastie, máme ešte historické centrá miest, kde je čo obdivovať.

Je v nich uložený  koncentrát ľudského umu, umenia a práce, ktorý už dnes nikto by nevedel zopakovať. Je tam atmosféra stáročí , ktorá na nás vplýva,  aj keď si to  neuvedomujeme.

Vďaka vám predkovia. Majstri staviteľského umenia.

LB  03/2019