pelmel

Januárový list.

Vonku pomaly sniežik padá

na mňa nostalgia sadá.

Spomienky na mladosť

tiahnu sa ako  myšlienková niť.

Nedajú sa odlepiť.

Zasnežený január 2019

Prešiel rok.

Bol dlhý, bol krátky ? Neviem. Komu ako.

Musíme veriť Eisteinovi, že čas je relatívny.

V januári sa u mňa udiali viacej zaujímavosti.

V januári som sa narodil a to v ten istý deň ako môj starý otec. Zvláštne nie ?

V januári som sa oženil. To už nie je zvláštne, to je osud. Mal so dvadsať sedem.

V januári tisíc deväťsto štyridsať päť som stretol ruského rozviedčika v bielej halene ako        prichádza na Starú mašu.  A to sa nemôže pochváliť hocikto.  Mal so jedenásť.

Narodil som sa v posledný deň v januári, ktorý patrí ešte do súhvezdia Kozorožca. Ten je pre mňa priaznivý . Jeden deň a už by som ho prešvihol.

A po týchto januárových udalostiach začínal môj život. Všedný, nevšedný, obyčajný neobyčajný ?

Neviem, ale rád naň spomínam.

Spomínam na západ slnka z nášho gangu. Opísal som ho ako domácu slohovú úlohu a riaditeľ meštianky  Magut mi dal peknú veľkú červenú jednotku.

Spomínam na akvarel jahodových jesenných listov,  za ktorý mi učiteľ kreslenia Hámorník dal peknú veľkú červenú jednotku.

Spomínam na toho istého Maguta, ktorý zastupoval našu učiteľku dejepisu a ten mi dal tri za sebou pekné veľké červené päťky.

Spomínam na mladého učiteľa Cirbusa, ktorý nám ukazoval zlatú korunu z Prvej republiky československej a tiež, že z gramu zlata  dá sa ukovať plech zakrývajúci jazdca.

No neviem, neskúšal som to.

Spomínam na staručkého učiteľa Dvonča, ktorý chodil medzi lavicami brblajúc si popod nos , kedy v triede bol neprekonateľný rámus. Keď sme stíchli unavení od toho slovného  súboja, učiteľ  spozornel  a zakričal, tichóó.

Spomínam na hodiny zemepisu. Riaditeľ Magut doniesol na hodinu veľkú mapu severnej Ameriky a mi sme hltali slová o prérii, Skalistých horách, Indiánoch. Už sme čo to  vedeli  z rodokapsov, westernovej brakovej literatúry.

Ale pán riaditeľ nám neprezradil, že existuje štát, ktorý práve vyhral vojnu a je tak veľký, že by sa asi nezmestil na tabuľu. Boli tri roky po vojne. Nám trinásť ročným tupcom to bolo jedno. O svete sme nevedeli nič.

Na hodinách dejepisu  bolo to isté. Preberali sme Púnske vojny. Učiteľ Dvonč nám neprezradil kde je tá Púnia a neprezradil nám, ani o práve ukončenej svetovej vojne.

Žeby už vtedy začali s vymývaním mozgov ?

Utiekam sa k myšlienkam dávno minulým, pretože súčasný svet mi nenahráva na pozitívne úvahy, aj keď asi sa tomu nevyhnem.

Keď chceš sa vyjadrovať kladne, potom to vyzerá ako v tom vtipe o optimistovi :

Chlap vypadol z okna dvadsiateho poschodia. Keď bol v polovici pri desiatom poschodí, hovorí si : ešte to nie je tak zlé.

Denne sledujem čo sa vo svete deje, vďaka internetu. Ak by som sa chcel vyhnúť tomu hororu, musel by som sa zaujímať iba športom ako je napríklad stolný tenis, pretože ešte aj sledovanie počasia a vývoja počasia  na Zemi je hotový horor.

Zjavné klimatické zmeny, topenie ľadovcov, cunami, Yellostonská sopka. Pýtali sa vulkanológa, ktorý sa zaoberá len Yellostonom kedy vybuchne. Odpovedal : o päť minút. Keďže to už prešlo, tak sa nemusíme báť.

To by mohlo úplne stačiť na pokazenie nálady, ale ešte je tu hrozivá politická situácia vo svete. Neustála hrozba vojny.

Dobrodruhovia svetovej politiky sa o to usilovne snažia.

Ako vidíš, začal som tak nevinne naivnými spomienkami, aby som Ti, ale aj sebe,  nepokazil náladu, ale nepodarilo sa to.

Svet je už taký.

Bol niekedy lepší ? …Na krátko.

Poznáme históriu niekoľko tisícročnú, lenže naša ZEM obrazne povedané má históriu  o niečo dlhšiu.

Predstav si šnúru dlhú štyri a pol metra. To je obrazne znázornená existencia Zeme. Každý milimeter šnúry predstavuje milión rokov. Štyri a pol miliárd rokov.

Žijeme v tom poslednom milimetri. Čo asi sa udialo kdesi uprostred šnúry ?

Geológovia tvrdia, že Stredozemné more bolo už dva krát vyschnuté. Alpy sú vraj africká pevnina.

Tam uprostred tej šnúry mohlo sa niekoľko civilizácii  premeniť na prach, na atómy. Tak veru.

Trochu som sa vyrosprával, ale nakoniec si myslím, že mali by sme sa udržať v nálade toho optimistu z desiateho poschodia. Nič iné nám neostáva.

Na záver už len po našom: trim še !

Laco,    január 2019