pelmel

Človek je asi preto človekom, že sa naučí opakovať slová a dokonca im porozumieť, bez toho, aby vedel písať. Už v kolíske chápe nejaké zvuky, odborne frekvencie, od mamičky. Kladivko v ušiach bubnuje a oznamuje to v hlavičke.  A postupne, postupne viac chápe, až príde do školy a čuduj sa svete, on už rozumie všetkému čo počuje okolo seba. Trápenie začína až keď treba napísať „mama má Emu“. Človiečik teda získava reč nie aby rečoval, ale aby rozprával. Môže aj rečniť, ale nie doma, lebo by z toho mohla vzniknúť búrka. Rečniť môže v parlamente, ak má o čom. Každý sa môže do sýta vyrozprávať, určite nie vyrečovať, aj keď máme reč. A tu vzniká u mňa otázka, môže to cudzinec zvládnuť, keď k tomu pridáme sedem pádov a časov ? Určite to má ťažké, ale súčasne ma napadá reč čínska. V alžírskej Batne navštevoval nás Číňan Bao, sympaťák. Snažil sa mi vysvetliť ako vznikli tie háky báky. Nemal som na čínštinu a on nemal na slovenčinu, tak sme spolu rozprávali francúzsky. Prikyvoval som jeho vysvetľovaniu, veď sa sluší. Ani som sa nedozvedel či u nás rečujú, hutoria, alebo rozprávajú.

Naša abeceda má len niekoľko písmen a dokážeme sa vyjadriť o všetkom a oni, Čiňania ? Ich „abeceda“ má tisíce znakov a ja som si spomenul na prváčika Číňanka. Vie on napísať mama má Emu ? Keď musí zápasiť s týmto ?

Napríklad : mama = 妈妈 (zjednodušené), alebo 媽媽 (tradičné). Zaujímavosťou je, že znak pre mamu (妈) sa skladá z dvoch častí: radikálu pre „ženu“ (女) a znaku pre „koňa“ (马), ktorý tu slúži ako fonetická pomôcka. Alebo napríklad: Bežné oslovenie (otec, ocko): 爸爸 (pàba. Formálnejšie označenie (otec): 父亲 (fù qīn).

Myslím, že tí naši prváčikovia to majú ľahšie.

2026