pelmel

Kráčam si kráčam, po svojej trase, smerom k lesoparku, keď zrazu od chrbta pripojil sa ku mne chlap a začína obdivovať moje drevené paličky. Hovorím, že sú ekologické a vzácne, lebo dlho rastú. Zrejme bol to od neho úvod, lebo vyklopil, že má 84 a jeho žena mu vytýka, že načo chodí vonku. Trochu vzrušený, trochu roztrpčený hovorí mi,  je glupa, prečo vraj chodím vonku, prečo chodím vonku. Nakoniec tá jeho pani od kredenca má pravdu: vzduch je aj doma. Tak sme ten problém pretriasali a mne vtedy sa vyjasnilo, prečo naše sídlisko ráno je také  pokojné, mierumilovné, bez  pohybu. Načo chodiť po vonku, keď stačí sa vysunúť na balkón a blažene si pofajčievať.

Kráčam si ďalej okolo lavičky na ktorej sedí asi 130 kilogramové chlapisko.  Vykotúľal sa z blízkeho vchodu so psom, ktorý ako on, jeho pán, nemieni pobehovať. Sedia si a prežívajú svoj blahobyt.

Spomínam si na našu obvodnú lekárku, ktorá mi raz podráždene hovorí: jedna sadne si tu so svojou nadváhou a požaduje : lieč ma. Pritom sama nerobí nič pre svoje zdravie.

Kráčam si, keď okolo mňa prefŕčí šťúple chlápä , ktorého sledujem hodne hodne dlho. Pravidelne behá a mňa by zaujímalo prečo? Sledujem ho už možno desať rokov, vtedy mal asi 50 kg a výšku 150 cm, teraz je na tom rovnako. žeby preto behal, aby nepriberal?

Kráčam a sledujem psíka. Ňuchá. To je pre neho eliksír. Musí mu stačiť do budúcej špacírky, kde na jednom konci povrázku je veliteľom psíček a na druhom konci vazal. Psičkári chodia von,  lebo musia. Prispievajú k oživenia nášho bydliska.

Kráčam po známom chodníčku cez ten náš lesopark, ten náš zelený raj, keď zrazu pozerám, neveriac či je to pravda, vidím na jednom mokrom úseku vtlačené do zeme otlačky obrovskej laby medveďa. Nemám pochybnosti o tom, že je to od medveďa, pretože práve letia správy o jeho premnožení. Prešiel tadeto predo mnou a ja už myslím iba na to, čo by sa stalo, keby sme sa stretli ? Ako sa mám zachovať? Ľahnúť a robiť so seba mŕtveho chrobáka? Alebo hrdinu ? Počul som o napadnutí lesníka. Medveď vybehol z lesa napadol ho a zranil. A najnovšia správa z ďalekého Japonska. Medveď napadol turistu a odvliekol ho do lesa. Našli po ňom len krvavú handru. Medvede už aj v Japonsku?

Medveď nemá v prírode nepriateľa. Rozmnožuje sa voľne bez obmedzenia. O jeho regulované rozmnožovanie sa má postarať vrchnosť.

Takže, úprimne povediac, nie je mi dosť dobre v lese, kedy môžem hocikedy stretnúť tohto milého nášho macka, ktorého vykresľujeme ako sa pasie na malinisku a uteká, keď nás uvidí. Milý macko v náruči našich detí.

Kráčam, tentoraz už mimo nášho rajónu. Kráčam v mysli. Počúvam z obrazovky, ako ctihodný muž, člen európskeho parlamentu s predponou „ von „ hovorí o situácii v Európe , že ten zlý vývoj nechápe a opakuje to úprimne dvakrát. Myslel som, že ten vývoj iba ja som nechápal. A tak som odbočil od našich psičkárov, od  našej sídliskovej pohody, kde sa stretávame, zdravíme a prehodíme pár slov o počasí, do reálneho nášho sveta. Nerád odbieham, ale svedomie mi nedá. Opustím nevinnú  sídliskovú debatu. A vrátim sa k reálnej situácii v Európe a vo svete, kde sa bojuje a zomiera.

Svet sa delí. Vzniká euroázijský kontinent, v ktorom Európa tvorí už len nezaujímavý polostrov, kde žiaľbohu sa odjakživa bojovalo. Tu vnikli dve svetové vojny a tupohlavci chystajú tretiu. Prečo? Súvisí to s vývojom ľudstva? Jeho pokrivenej mozgovej kapacity? Asi áno. Každé iné odôvodnenie nemá zmysel. A zato my občania budeme musieť zaplatiť.

2025

Poznámka pod čiarou.

Človek človeku je vlkom. Alebo platí : keď dostaneš facku, poďakuješ a nastavíš aj druhé líce ? Odkedy vyšiel z jaskyne, bojoval. Náboženstvá snažili sa to zmierniť. Nepodarilo sa to.