Prešov
Prvý krát mi zaznelo v ušiach, že Prešov horí. Z rodných Krompách bolo vidno na oblohe žiaru. Mal som asi osem a moc som si to nepripúšťal k srdcu. Prakticky som ani nevedel v čom je problém. Bol ale bombardovaný. Potom som sa dozvedel, že mama má tam vydatú sestru. Otec musel vycestovať do Prešova, aby tam pomohol. Prízemná budova, kde teta bývala aj s dcérami bola poškodená. Bomba bola zapichnutá v posteli. Nevybuchla. Teta s dcérami bola v pivnici. Bolo to na Svätoplukovej ulici naproti kinu.
Otec neskôr o svojej návšteve Prešova rozprával. Keď vystúpil z vlaku, práve začalo ďalšie bombardovanie. Zaľahol do priekopy. Bomby mu leteli nad hlavou na vagóny, kravy vo vzduchu, nemeckí vojaci sa rozutekali na všetky strany. Domov doniesol kúsok z bomby, ktorý sa zapichol vedľa. Mali sme ho dlho vo vitríne. Zo stanice bežal k mestu, kde ho usmernili do krytu. Za ním bežal chlap, ktorý už nedobehol.
Keď som trochu podrástol, rozhodol som sa, že pôjdem do Prešova. Nuž nepôjdem, ale pobicyklujem. Vzal som otcov starý bicykel s poplátaným gumami na ktorom pri jazde som sa húpal ako na koni a poď ho. Každú chvíľu mi padala reťaz. Vedľa prechádzali kravy zapriahnuté do voza, ako to bolo v tom čase zvykom. Reťaz som opravil, predbehol kravy, reťaz spadla, kravy ma predbehli a to si treba zapamätať. Pomaly ďalej zájdeš.
Keď som končil v Krompachoch meštianku, triedny spomenul, že v Prešove je stavebná priemyslovka a ten kto ju ukončí dobre zarába. Mal som pätnásť a o peniazoch som nemal šajnu, ale mal som v Prešove tetu, kde so mohol bývať, čo rozhodlo.
Napísal som do školy žiadosť o prijatí. Odpísali, že chcú odo mňa nejaké výkresy. Poslal som a bol som prijatý.
V septembri tisícdeväťsto štyridsať deväť som vošiel do obrovskej, úctu pôsobiacej vznešenej budovy. Cítil som sa stratený. Na stenách chodby viseli výkresy tých najlepších, nedosiahnuteľných. Prvý deň sme mali nástup na dvore s prejavom staručkého riaditeľa školy, ktorý nám oznámil, že v zdravom tele je zdravý vzduch.
Prvý rok som býval u tety, ale druhý už som býval na Hlavnej oproti kostolu. Na izbe s oknom do dvora bez slnka, sme sa zišli piati, ale postelí bolo málo. Museli spať niektorí na jednej dvaja. Bol som s kamarátom bezradný druhák. Traja boli tretiaci. Oni zariadili, že sme mali na zimu možnosť v piecke kúriť s uhlím, ale nevystačilo nám to na celú zimu. Mal som z domu perinu, spal som v teplákoch s čiapkou na hlave a para mi vychádzala z úst.
Boli štyri roky po vojne. Mesto sa spamätávalo z bombardovania. Naproti Derossymu bola zrúcanina. Nemali sme možnosť kúpiť si kdesi niečo pod zub. Ráno som mal z domova lipový čaj so suchým chlebom, na večeru to isté. Na šťastie vtedy začali existovať Pozemné stavby, ktoré nás, študentov prijali na obedy.
V treťom ročníku som dostal internát, ani neviem ako sa to stalo, ale to bol pre mňa raj. Boli raňajky, obed i večera. Niečo úžasné.
Vyučovanie bolo ťažké, chodili sme do školy aj v sobotu a cez týždeň niektoré dni aj poobede. Z prvého, ale aj z druhého ročníka museli niektorí odísť. Už v prvom ročníku, prvý výkres som kreslil celú noc.
V treťom sme už boli frajeri. Vtedy prišla k nám zo Západu móda zvaná Potápky. Dodnes neviem odkiaľ ten názov, ale v podstate nám bolo jasné, že musíme mať dole zúžené nohavice na dvadsať jeden centimetrov a manžeta má byť široká osem centimetrov. K tomu páskované ponožky, pekne viditeľné. Inak to nešlo. V nedeľu som vycestoval do Krompách a mama musela nohavice prešívať. Mala Singerku, takže nebol problém. V pondelok som už zapadol v kolektíve ako Potápka.
V škole na chodbe sa objavila nakreslená postava Potápky ako odstrašujúci príklad nevhodnej západnej módy. Zbytočná námaha autorov.
Boli to roky päťdesiate, kedy sa začínali formovať nové ideály, nová kultúra. Myslím, že nám študentom to bolo fuk. Mali sme čo robiť s náročnými úlohami.
V päťdesiatom treťom som maturoval a odchádzal z Prešova do ďalšieho víru života. Po rokoch som sa vracal na stretnutia maturitných kamarátov. Na Prešov som nezabudol.
Na školu si spomínam aj vo svojej básni.
Vyššia škola staviteľská
Budova mohutná portál masívny
stále u mňa vzbudzovala
úctivý pocit obdivný
dodnes to neviem zrátať
ako som sa ta dostal
za tie dôležité vráta.
Šírili sa o nej správy
že to škola
staviteľskej slávy.
Mládež z polky Slovenska tu bola
murársky Liptov ju obsadil z cela
ba až z Turca mladina tu študovať chcela.
Slávna to škola na tie časy
vychovala mnoho staviteľov
z tej nadanej mladej chasy.
*
V polovici minulého storočia
keď skončila vojna veľká
pre výstavbu bola potrebná
dobrá škola staviteľská
bol to Prešov čo takú školu mal
zaslúžil si ju
dobre o ňu pečoval.
*
Tvrdá to bola škola
sto výkresov ročne
nikto tomu neuverí
znie to neskutočne.
Prvé dva ročníky boli sitom
kto cez neho prešiel
bol bezmála hrdinom.
Deskriptivár bol postrachom
triednou knihou po hlave bil
kto tie čiary a krivky nepochopil.
Vyučovanie bolo aj v sobotu
ťažko si predstaviť
tú našu lopotu.
Prešov bombami poškodený
nebol pre nás zariadený
nebolo možné kúpiť jesť
internáty neboli
ako bolo možné
chodiť aj do školy?
Býval som jeden rok v kutici
v stredovekom dvore
so mnou ešte traja
lepšie než na ulici
priam vstupenka do raja.
Raňajky to zbytočný prepych
na večeru lipový čaj
Pozemné stavby obed nám dali
nad nami sa asi zľutovali.
Čo ešte sme si mohli priať?
Mohli sme predsa študovať.
*
Prešiel som do tretieho
internát mi bol pridelený
tri krát denne
mohol som byť najedený.
Životné šťastie som mal
nič mi už nebránilo
aby som doštudoval
čas nastal aby som povedal
iba jednotky na konci som mal.
Bolo by dobré, aby bolo vždy niečo dobré,pekné,... ...
Prešov je pekné mesto, dýcha históriou, len ...
Celá debata | RSS tejto debaty