pelmel

Ak cestujem po svete, kde ponúkajú  prácu aj živobytie, vždy  objaví sa predo mnou obraz čarovného  detstva  odkiaľ pochádzam. Nech som kdekoľvek.

Je to rieka, lúky, lesy a okolité hory. Čarovná premena prírody. Snežienky z rannej  jari, fialky pod kríkom, záplava kvetín letnej lúky, šuštiace listy pod nohami zlatej jesene, líštička loviaca poľné myši skokom  na lúke pod snehom.

Áno, to je  tá zem, odkiaľ pochádzam.

To sú korene siahajúce bohvie do akej hĺbky dejín, ktoré nás kotvia a nepustia. Moje korene sú na Spiši.

Ulica stredovekého mestečka hýri farbami a pestrosťou priečelí. Vyžaruje z nich stáročná  história našich predkov, vytvárajú pohodu na duši. Aj keď si to neuvedomujeme .

Hovoria mi : tu sú tvoje korene, neopúšťaj nás, inak je s tebou koniec.

Viacerí moji známi odišli za vidinou lepšieho života na Západ. Myslím, že to oľutovali. Na staré kolená zistia, že sú tam vždy len cudzincami. Niekde v kúte bez svedkov  si poplačú.

Rodný môj kraj, zo všetkých najkrajší, nie je len básnický výtvor, je to život, ktorý ak opustíš, si stratený.

Takže, ako hovorím, je to Spiš, ktorý ma fascinuje svojou rozmanitosťou, nádhernou prírodou a históriou. Ale je to ešte čosi.

Po maturite, dávno, veľmi dávno, dostal som sa na štúdia do Bratislavy (r.1953-58).  Z malomestských pomerov do skutočného mesta; Manderla, Dunaj,  mliečny bar pri divadle;  bolo to niečo  ohromujúce. Zrazu som pocítil, že som i ja akosi povyrástol. Že som dôležitejší. Ohromný dojem na mňa zapôsobila  Fakulta architektúry, aula, prednášky, to sa nedá opísať.

V treťom ročníku stretol som krásku  a stratil hlavu.  Bláznivo som sa zamiloval do dievčiny, ktorej nebolo páru. Raz bola  na prvej strane časopisu Slovenka. Bola to Spišiačka z Iglova.

To je ďalšia väzba, ďalšie puto na rodný môj Spiš, konkrétne na Spišskú Novú Ves. Pri návšteve mesta s mojou kráskou  ožívam, keď tam idem sám, srdce ma bolí,  smutno mi je.

*

Vedľa osady Iglov vznikala od 13. stor. villa Nova – Nová Ves, spomína sa už v listine z r. 1268. Je  to pekný počet generácii za  752 rokov. Keď kráčaš po meste, neuvedomuješ si koľko vrstiev histórie je pod tvojimi nohami. Histórie ľudských tragédii aj šťastia. Dnes môžeme obdivovať  historické mesto s jeho zákutiami a stredovekou atmosférou.

Nové sídliská nám zabezpečujú pohodlné prežitie, cítime sa tam príjemne a bezpečne, ale bez  návštevy historického jadra sme ochudobnení o dojem všadeprítomnej histórie, zo zaujímavých pestrých fasád budov.  Iba vtedy cítim, že dýcham, až keď prechádzam okolo stredovekých budov, ktoré na mňa pôsobia magickou silou. Mnohí z nás si to neuvedomujú.   Je to sila histórie.

Uprostred mesta sú veľmi pekné a zaujímavé historické budovy. Gotický kostol, krásna budova klasicistickej Radnice, významná secesná budova Reduty, Provinčný dom, kde sídlili  úrady Provincie  šestnástich spišských miest.

Provinčný dom je časť osobitnej histórie mesta. Úrad zriadila cisárovná Mária Terézia (1740-1780), ale richtári pre svoje snemovanie, nemali kde bývať preto mesto rozhodlo, že pri Hornáde vybudujú 16 domčekov pre veľactených bohatých richtárov – dostalo to názov Šestnástka. Žiaľ, teraz  je tam zimný štadión, menej atraktívna budova pre turistov.

Spiš ako historické územie sa delí na Horný, Stredný a Dolný. Podľa mňa je to najbohatšia časť Slovenska  na historické pamiatky a prírodné krásy. História mesta je aj históriou baníctva  a spracovania kovov. V okolí sa nachádzali bohaté ložiska rudy medenej, železnej a striebornej, ktoré boli spracované v hámroch, to jest vo výrobni na spracovanie železiarskych výrobkoch kováčskym spôsobom, pričom na pohon bucharov, mechov a brúsok sa používa vodný pohon.

Tavenie rúd sa robilo v maši, čo je ľudový výraz na hutu. V okolí bola známa Palcmanská  maša pri rieke Hnilec.

Mesto malo známu zvonolejáreň majstra Konráda. Jeho zvony sú vo Vyšegrade už v roku 1357 V

histórie je pod tvojimi nohami. Histórie ľudských tragédii aj šťastia. Dnes môžeme obdivovať  historické mesto s jeho zákutiami a stredovekou atmosférou.

Nové sídliská nám zabezpečujú pohodlné prežitie, cítime sa tam príjemne a bezpečne, ale bez  návštevy historického jadra sme ochudobnení o dojem všadeprítomnej histórie, zo zaujímavých pestrých fasád budov.  Iba vtedy cítim, že dýcham, až keď prechádzam okolo stredovekých budov, ktoré na mňa pôsobia magickou silou. Mnohí z nás si to neuvedomujú.   Je to sila histórie.

Uprostred mesta sú veľmi pekné a zaujímavé historické budovy. Gotický kostol, krásna budova klasicistickej Radnice, významná secesná budova Reduty, Provinčný dom, kde sídlili  úrady Provincie  šestnástich spišských miest.

Provinčný dom je časť osobitnej histórie mesta. Úrad zriadila cisárovná Mária Terézia (1740-1780), ale richtári pre svoje snemovanie, nemali kde bývať preto mesto rozhodlo, že pri Hornáde vybudujú 16 domčekov pre veľactených bohatých richtárov – dostalo to názov Šestnástka. Žiaľ, teraz  je tam zimný štadión, menej atraktívna budova pre turistov.

Spiš ako historické územie sa delí na Horný, Stredný a Dolný. Podľa mňa je to najbohatšia časť Slovenska  na historické pamiatky a prírodné krásy. História mesta je aj históriou baníctva  a spracovania kovov. V okolí sa nachádzali bohaté ložiska rudy medenej, železnej a striebornej, ktoré boli spracované v hámroch, to jest vo výrobni na spracovanie železiarskych výrobkoch kováčskym spôsobom, pričom na pohon bucharov, mechov a brúsok sa používa vodný pohon.

Tavenie rúd sa robilo v maši, čo je ľudový výraz na hutu. V okolí bola známa Palcmanská  maša pri rieke Hnilec.

Mesto malo známu zvonolejáreň majstra Konráda. Jeho zvony sú vo Vyšegrade už v roku 1357*

Korene

Domovina,

 to lúka, rieka, pohľad na hory,

 to prvá cesta do školy,

prvé písmenka šlabikára,

známe slová, ako hovorila

moja mama.

To atmosféra, to duch,  to niť,

čo nemožno umom vysvetliť.

Pri spomienke na domov stačí málo,

 aby nám srdce pookrialo…

 tvár slzami pokropilo.

*

Možno je to tým, že každý krok na tejto zemi,

je našimi predkami prechodený.

Isto  je to tým, že od storočia piateho,

so Staroslovákmi sme tu  navrstvení.

Tieto vrstvy tvoria nás i domov náš.

 Hrdo  hovoríme tomu

Naša vlasť.

Básne o Spiši

Najbližšie je môjmu srdcu

nepotrebujem k tomu sudcu

prírodu a pamiatky dávnej minulosti

hodnotím známkou najvýš

 môj prekrásny rodný Spiš.

Údolie Hornádu po dĺžke toku

vytvára  scenérie vhodné

pre filmovú tvorbu.

Neuveriteľné je poznanie

hoci to len moje vyznanie

voda bez hrán tečúca

mäkká  bez brúsneho kotúča

vyrezala do skál údolia hlboké

pre každého tak zázračné

počas celej svojej trasy

vytvorila pre nás krásy

v neuveriteľnej podobe 

Prielom Hornádu kaňon vysoký

nad ním sa vypína

 výhľad Tomašovský

volá  na vás: dušu tu odovzdaj

 obdivovaný Slovenský raj.

Spiš  rozmanitá krásna príroda

vyžaruje z nej príjemná pohoda

na opísanie nie je dosť slov

zachytiť ju celkom

 bola by to  náhoda

každý mal by to raz urobiť

skrz naskrz ju prechodiť

 dôkladne sa pozerať

potom o nej snívať

možno o nej písať.

*

Raj na zemi

Milióny rokov trvalo

až  sa koryto rieky Hornád

cez hrebene hôr predralo

 pre naše potešenie stvorilo

 údolia a ohromné bralá

 sprevádza nás tu akoby žiara 

s utišujúcim šumom vody

vzniká vznešený pocit  pohody.

*

Koľko trpezlivosti rieka mala

až  prehrýzla  tieto bralá

scenériu vytvorila úžasnú

často iba rebríkmi prístupnú

človek stojí  pred nimi šokovaný

od prekvapenia uzemnený

je možné aby príroda mala

takú fantáziu pre tieto bralá ?

na takéto čarovné nápady

pre potešenie  srdca mysle

na vytvorenie dobrej nálady ?

Slovenský raj

tento zázrak prírody

žriedlo energie a pohody

chráňme si tu nádheru

pre  generácie po nás

nech obdivujú tento raj

Spiš miesto prírodných krás.

*

Poznámka k tomu ako je možné, že voda sa prederie cez hrebeň hôr a vytvorí prielom, údolie, akoby výsek z hory. Je to nad naše chápanie, ale je to výsledok doby  pôsobenia. Predstavme si niť dlhú 4500 mm ( 4,5 m).  To je doba Zeme. Jeden milimeter je jeden milión rokov. Obklopuje nás mnoho nevysvetliteľných vecí, to je jedna z nich.

*

Teplo domova

Na teplo domova pôsobí aj teplo okolia. Priatelia, známi, dobrí susedia. Okolie, kde sme vyrastali, kde poznáme každý kameň. Kto má tú smolu, že sa usadil v cudzine, je stratený.

Pevnou súčasťou môjho šťastného detstva boli rozprávky. Prežíval som ich so vzrušením a fantáziou, veril som im. Nepochyboval som o tom, že vajce môže ísť na vandrovku.  Za Slovenskej republiky vychádzali rozprávky v brožúre raz do mesiaca za dve koruny a ja som sa nevedel dočkať.

S mamou sme chodili na rozprávky do kina.  Naposledy do bol Kocúr v čižmách.

Pamätám sa aj na zvučku : Od  Tatier po Azovské more, trase našej Rýchlej divízie. (cca 1942)

Myslím, že ani moja mama nevedela o čo sa jedná. Bolo to uprostred druhej svetovej vojny.

*

Stará maša

Ostrov omývaný vodou Hornádu. Z jednej strany ostrova rieka –brodište pre nás najmenších, z druhej strany ostrova Turbiňák, náhon do vodnej elektrárne, vždy plný vody, pripravený pre plavcov. Brehy Hornádu prudko stúpali do výšok. Náš ostrov ležal v údolí  obklopenom horami, z jednej strany otvorený k Tatrám.

Mali sme aj most, najprv drevený, vysoko nad hladinou, až sa mi krútila hlava.  Neskôr bol betónový,  posunutý od starého na novú trasu, takže stalo sa, že jeden náš cyklista musel byť trochu podruždený, trielil si to po starej trase. Zletel dobrých pätnásť metrov do Hornádu. Okrem neho, zabávala táto historka celú Starú mašu.

Mama ma poslala po droždie k Fabricimu. Na moste, vtedy ešte drevenom boli medzery medzi fošnami, mne sa zakrútila od výšky hlava a vypustil som šesták do Hornádu. Ale dobre to dopadlo.

Náš ostrov líšil sa od ostatnej časti mesta bývaním. Bola tu kolónia kvalitných prízemných radových domov s veľkými a teplými izbami a potom tu bola obrovitá budova pozostatok z bývalých železiarni, prerobená na byty. To bol náš štokovec. Bol trojpodlažný, po obvode boli pavlačové veľké a teplé izby s obvodovými stenami hrubými vyše metra. Na kolónii bývali moji starý rodičia v štokovci my, otec mama a ja.  Mali sme samostatnú pavlač s pekným výhľadom na hory a západ slnka. Ten som opísal ako domácu úlohu v meštianke a pán učiteľ mi dal za to krásnu veľkú červenú jednotku. Z pavlače – z gangu- som videl  štátnu cestu do Kolinoviec a trať – jednosmernú Košice Bohumín. Cez vojnu sledoval som vlaky plné nemeckých vojakov.

Dnes je trať preložená na opačnú stranu Starej maši.

*

Detstvo na Starej maši

Okolo hory strmé

Fuxibeľ  a Dubie

Hornád na dvoje sa delí

to ostrov Stará maša,

detstvo moje, čistá krása.

Už z rána som brodil rieku,

 rukami chytal rybku na úteku.

V útlom detstve učil sa plávať,

už v apríli chladu odolávať.

Bosý  chodil som od úsvitu

odolával  i strnisku.

Leto na Starej maši prežité

to zábava v jednom kuse.

Pri Hornáde a hati,

histórie je pod tvojimi nohami. Histórie ľudských tragédii aj šťastia. Dnes môžeme obdivovať  historické mesto s jeho zákutiami a stredovekou atmosférou.

Nové sídliská nám zabezpečujú pohodlné prežitie, cítime sa tam príjemne a bezpečne, ale bez  návštevy historického jadra sme ochudobnení o dojem všadeprítomnej histórie, zo zaujímavých pestrých fasád budov.  Iba vtedy cítim, že dýcham, až keď prechádzam okolo stredovekých budov, ktoré na mňa pôsobia magickou silou. Mnohí z nás si to neuvedomujú.   Je to sila histórie.

Uprostred mesta sú veľmi pekné a zaujímavé historické budovy. Gotický kostol, krásna budova klasicistickej Radnice, významná secesná budova Reduty, Provinčný dom, kde sídlili  úrady Provincie  šestnástich spišských miest.

Provinčný dom je časť osobitnej histórie mesta. Úrad zriadila cisárovná Mária Terézia (1740-1780), ale richtári pre svoje snemovanie, nemali kde bývať preto mesto rozhodlo, že pri Hornáde vybudujú 16 domčekov pre veľactených bohatých richtárov – dostalo to názov Šestnástka. Žiaľ, teraz  je tam zimný štadión, menej atraktívna budova pre turistov.

Spiš ako historické územie sa delí na Horný, Stredný a Dolný. Podľa mňa je to najbohatšia časť Slovenska  na historické pamiatky a prírodné krásy. História mesta je aj históriou baníctva  a spracovania kovov. V okolí sa nachádzali bohaté ložiska rudy medenej, železnej a striebornej, ktoré boli spracované v hámroch, to jest vo výrobni na spracovanie železiarskych výrobkoch kováčskym spôsobom, pričom na pohon bucharov, mechov a brúsok sa používa vodný pohon.

Tavenie rúd sa robilo v maši, čo je ľudový výraz na hutu. V okolí bola známa Palcmanská  maša pri rieke Hnilec.

Mesto malo známu zvonolejáreň majstra Konráda. Jeho zvony sú vo Vyšegrade už v roku 1357*

Korene

Domovina,

 to lúka, rieka, pohľad na hory,

 to prvá cesta do školy,

prvé písmenka šlabikára,

známe slová, ako hovorila

moja mama.

To atmosféra, to duch,  to niť,

čo nemožno umom vysvetliť.

Pri spomienke na domov stačí málo,

 aby nám srdce pookrialo…

 tvár slzami pokropilo.

*

Možno je to tým, že každý krok na tejto zemi,

je našimi predkami prechodený.

Isto  je to tým, že od storočia piateho,

so Staroslovákmi sme tu  navrstvení.

Tieto vrstvy tvoria nás i domov náš.

 Hrdo  hovoríme tomu

Naša vlasť.

Básne o Spiši

Najbližšie je môjmu srdcu

nepotrebujem k tomu sudcu

prírodu a pamiatky dávnej minulosti

hodnotím známkou najvýš

 môj prekrásny rodný Spiš.

Údolie Hornádu po dĺžke toku

vytvára  scenérie vhodné

pre filmovú tvorbu.

Neuveriteľné je poznanie

hoci to len moje vyznanie

voda bez hrán tečúca

mäkká  bez brúsneho kotúča

vyrezala do skál údolia hlboké

pre každého tak zázračné

počas celej svojej trasy

vytvorila pre nás krásy

v neuveriteľnej podobe 

Prielom Hornádu kaňon vysoký

nad ním sa vypína

 výhľad Tomašovský

volá  na vás: dušu tu odovzdaj

 obdivovaný Slovenský raj.

Spiš  rozmanitá krásna príroda

vyžaruje z nej príjemná pohoda

na opísanie nie je dosť slov

zachytiť ju celkom

 bola by to  náhoda

každý mal by to raz urobiť

skrz naskrz ju prechodiť

 dôkladne sa pozerať

potom o nej snívať

možno o nej písať.

*

Raj na zemi

Milióny rokov trvalo

až  sa koryto rieky Hornád

cez hrebene hôr predralo

 pre naše potešenie stvorilo

 údolia a ohromné bralá

 sprevádza nás tu akoby žiara 

s utišujúcim šumom vody

vzniká vznešený pocit  pohody.

*

Koľko trpezlivosti rieka mala

až  prehrýzla  tieto bralá

scenériu vytvorila úžasnú

často iba rebríkmi prístupnú

človek stojí  pred nimi šokovaný

od prekvapenia uzemnený

je možné aby príroda mala

takú fantáziu pre tieto bralá ?

na takéto čarovné nápady

pre potešenie  srdca mysle

na vytvorenie dobrej nálady ?

Slovenský raj

tento zázrak prírody

žriedlo energie a pohody

chráňme si tu nádheru

pre  generácie po nás

nech obdivujú tento raj

Spiš miesto prírodných krás.

*

Poznámka k tomu ako je možné, že voda sa prederie cez hrebeň hôr a vytvorí prielom, údolie, akoby výsek z hory. Je to nad naše chápanie, ale je to výsledok doby  pôsobenia. Predstavme si niť dlhú 4500 mm ( 4,5 m).  To je doba Zeme. Jeden milimeter je jeden milión rokov. Obklopuje nás mnoho nevysvetliteľných vecí, to je jedna z nich.

*

Teplo domova

Na teplo domova pôsobí aj teplo okolia. Priatelia, známi, dobrí susedia. Okolie, kde sme vyrastali, kde poznáme každý kameň. Kto má tú smolu, že sa usadil v cudzine, je stratený.

Pevnou súčasťou môjho šťastného detstva boli rozprávky. Prežíval som ich so vzrušením a fantáziou, veril som im. Nepochyboval som o tom, že vajce môže ísť na vandrovku.  Za Slovenskej republiky vychádzali rozprávky v brožúre raz do mesiaca za dve koruny a ja som sa nevedel dočkať.

S mamou sme chodili na rozprávky do kina.  Naposledy do bol Kocúr v čižmách.

Pamätám sa aj na zvučku : Od  Tatier po Azovské more, trase našej Rýchlej divízie. (cca 1942)

Myslím, že ani moja mama nevedela o čo sa jedná. Bolo to uprostred druhej svetovej vojny.

*

Stará maša

Ostrov omývaný vodou Hornádu. Z jednej strany ostrova rieka –brodište pre nás najmenších, z druhej strany ostrova Turbiňák, náhon do vodnej elektrárne, vždy plný vody, pripravený pre plavcov. Brehy Hornádu prudko stúpali do výšok. Náš ostrov ležal v údolí  obklopenom horami, z jednej strany otvorený k Tatrám.

Mali sme aj most, najprv drevený, vysoko nad hladinou, až sa mi krútila hlava.  Neskôr bol betónový,  posunutý od starého na novú trasu, takže stalo sa, že jeden náš cyklista musel byť trochu podruždený, trielil si to po starej trase. Zletel dobrých pätnásť metrov do Hornádu. Okrem neho, zabávala táto historka celú Starú mašu.

Mama ma poslala po droždie k Fabricimu. Na moste, vtedy ešte drevenom boli medzery medzi fošnami, mne sa zakrútila od výšky hlava a vypustil som šesták do Hornádu. Ale dobre to dopadlo.

Náš ostrov líšil sa od ostatnej časti mesta bývaním. Bola tu kolónia kvalitných prízemných radových domov s veľkými a teplými izbami a potom tu bola obrovitá budova pozostatok z bývalých železiarni, prerobená na byty. To bol náš štokovec. Bol trojpodlažný, po obvode boli pavlačové veľké a teplé izby s obvodovými stenami hrubými vyše metra. Na kolónii bývali moji starý rodičia v štokovci my, otec mama a ja.  Mali sme samostatnú pavlač s pekným výhľadom na hory a západ slnka. Ten som opísal ako domácu úlohu v meštianke a pán učiteľ mi dal za to krásnu veľkú červenú jednotku. Z pavlače – z gangu- som videl  štátnu cestu do Kolinoviec a trať – jednosmernú Košice Bohumín. Cez vojnu sledoval som vlaky plné nemeckých vojakov.

Dnes je trať preložená na opačnú stranu Starej maši.

*

Detstvo na Starej maši

Okolo hory strmé

Fuxibeľ  a Dubie

Hornád na dvoje sa delí

to ostrov Stará maša,

detstvo moje, čistá krása.

Už z rána som brodil rieku,

 rukami chytal rybku na úteku.

V útlom detstve učil sa plávať,

už v apríli chladu odolávať.

Bosý  chodil som od úsvitu

odolával  i strnisku.

Leto na Starej maši prežité

to zábava v jednom kuse.

Pri Hornáde a hati,

tam boli dospelí i deti.

 Plávanie a skoky do vody hlbokej

legionára Pištu z lipy vysokej,

vzrušenie to pre mňa veliké,

na jedenie som pomyslenie nemal,

ale keď hlad som už nevydržal

k mame rýchlo domov bežal.

Mama chleba daj, nemám čas,

zábava mi uniká

musím tam zas.

Handrová lopta a futbal s ňou

na kolinovskej lúke s partiou

všetci s bosými nohami

poriadne otlčenými palcami

a potom hurá skokom do vody

na obnovenie našej pohody.

Bola to zábava tvrdá

s otužovaním tela i ducha

v prírode nepoškvrnenej

na kolinovske lúke zelenej.

Naše ovocie to boli galagone

koncom leta chodili sme na ne.

Hloch je to obyčajný

dnes pre nás už nezvyčajný.

Inou našou výživou

naše lukulské hody

boli pri kolinovskej ceste

stromové jahody.

Pochúťka sladká, hojná

moruša cudzokrajná.

Staromašanské letné večery

zo zapadajúcim slnkom

na kolinovskom chotáry

s tónami trubky nad údolím Maši

zanechalo clivotu v mojej duši.

Laco Unger tam na kopci sedel a hral

vyučený kamenár.

Inokedy harmonika romantickým hlasom

ozývala sa z brehu nad Hornádom

vlastne zvaným Turbiňákom.

To boli naše letné večery

plné romantickej nádhery.

Leto na Maši bol ako sen

hubami i malinami zásoboval nás les.

Les bol našim druhým domovom

bol pre nás dobrodružstvo i  vzrušením,

keď sme chodievali po drevo pred zotmením.

Spoločným našim detským snom,

bolo prenocovať pod lesom.

Nič rozumné som pre mamu nevinašiel,

preto som z domu bez oznámenia ušiel.

V noci ma prikrývala iba príroda

zmrzol som z toho do modra.

Celé dni som potom lieky jedol,

tak som v tom lese prechladol. 

Ak leto u nás bola rozprávka,

potom jeseň to bola pohádka.

Možno päť rôčikov som mal,

keď pastierom som sa stal.

Naša koza Manca

ma vždy uchvacovala

s akou chuťou lístie

 z kríkov oberala.

Ó, a zima u nás, to nie ako všade

prvé kroky na tenúškom ľade

v zákrute pod strmým svahom na Hornáde.

Šmýkačka z Maši až do školy,

to vlastne vždy preteky boli.

Prvé boli snehom obielené Plejsy,

ako predzvesť zimných mojich radosti.

Otec môj, ako stolár vždy sa postaral,

aby som brezové lyže mal.

Lúky a medze, to bola naša

vyníkajúca tréningová trasa.

Špilmanka a iné svahy,

  občas si vyžiadali dlahy.

Zima to je Mikuláš i Vianoce

vôňa koláčov a ihličie

zasnežená romanca po stromček vianočný,

bol to zážitok viac ako sviatočný

.

Bol som ešte celkom malý,

keď kamaráti medzi seba ma vzali

celý november sme betlehem nacvičovali.

Vystupovali sme podľa ľubovôle

v krčme, v domácnostiach i v kostole.

Boli sme fagani šiesti

plný optimizmu i radosti

všade nás vítali ako vzácných hosti

a my sme tam rozdávali radosti.

Pre mňa to spomienka sťaby zlato

so smútkom teraz pozerám nato,

ako rýchlo pominulo sa to.

Vianoce to je vôňa koláčov i čačiny,

žiarivé ozdobené stromčeky

pod nimi prekvapujúce darčeky,

nádherná záťaž duše našej.

Škoda, že netrvajú po celý čas

aspoň, že budú o rok zas.

*

Koniec prvej časti.

04/2021