pelmel

I objavil sa fyzikus, ktorý objavil doteraz neobjavenú vec, že čas neexistuje. A keďže deje sa dejú v čase, ktorý podľa neho nie je, tak to nám ten fyzikus ohromne uľahčil. Ďalší z tých fyzikusov nás presviedča, že predmet existuje len vtedy, keď naň pozeráme. To už aj Einstein bol v pomykove, keď ho presvedčovali, že Mesiac nie je, keď sa naň nepozerá. A ja pomätený z toho, mám si myslieť, že tá hrubá kniha Dejiny ľudstva na mojom stole  existuje len vtedy, keď na ňu pozerám ? Asi  to nechám tak a poďme k veci.

V poslednom čase, kade chodím, všade rozmýšľam. Napríklad, ako vzniká dejepis, cudzím slovom história ? Sú to opísané deje, historky, ktoré niekto zaznamenal, alebo aj nezaznamenal, lebo nevedel písať, alebo ich zaznamenal len z počutia, sprostredkovane. A my sa to musíme učiť, vedieť spamäti. To som nemal rád. Deje vytrhnuté z histórie, bez súvislosti, bez logiky, ako nám to pán učiteľ podával. Takže stalo sa, že som odrapotal prvý odstavec, dostatočný podľa mojej mienky, ale aj mienky triedy na trojku, a na prekvapenie, dostal som päťku. Mea culpa, mohol som byť teraz vzdelanejší. Napadá ma háklivá otázka, potrebujeme dejepis sa bifľovať, alebo to necháme len tak, rozplynúť sa v čase. Tak je to nakoniec zo všetkými predmetmi. Človek bez základného vzdelania je dutý. To nepekne znie aj pri stolovaní, kazí to chuť do jedla. Dutý, sa rozhoduje ťažko, aj to zle.

Hovorí sa „ história nás učí „ …áno učí nás, ale väčšinou bez efektu, pretože je tu naporúdzi druhé poučenie, že človek, národ, je nepoučiteľný. Tomu sa hovorí chodenie v kruhu. A tak história, ktorú niekto odpísal, nám oznamuje, že bola vojna storočná, tridsať ročná. Nejaké štvorročné nás nemôžu rozhádzať.

História beží a je presná, ale až keď človek vynašiel písmo. O histórii nás poučujú archeologické nálezy, ktoré treba vedieť prečítať, ale prvými autentickými dejepiscami boli a sú kronikári. Od nich je to na písme a nie per huba.

Dejepis, to sú čísla a tu je kameň úrazu. Koľko ich potrebujeme poznať, vedieť, aby sme sa označili za vzdelaných ? Koľko, aby som sa cítil, že patrím do spoločnosti v ktorej žijem? Základné vzdelanie by nám malo dať prijateľný počet čísel, rokov,  aby sme pochopili, že nežijeme vo vzduchoprázdne.

Ak človek nemá doklady, neexistuje. On síce je, môžeš sa ho dotknúť, ale nie je. Ak je k tomu ešte nemý, potom je to jasné. Neexistuje, hoci je.

A tak je to aj s národmi. Existujú, teda sú, iba odkedy sa našli nejaké písomné podklady. Dovtedy nie sú, až na výnimku, keď archeológovia nájdu nejaký črep a celí nadšení napíšu o tom knihu. A čo, ak nie je ani črep ? Tak to je problém.

Človek bol, aj celý kmeň, ale neboli ešte črepy.

Potom je tu východisko. Človek, ktorý hovorí. Pozná reč a podľa reči poznáme, kto je kto.

Takto vieme odlíšiť ugrofínské, latinské, germánske, anglosaské kmene od našich slovanských. Aj bez črepov.

Reč, nazývaná tiež jazykom, je zjednodušujúcim faktorom porozumenia. Mal by som napísať  „poznávacím“ znakom jednotného kmeňa slovanského. Zachovala sa nám legenda o Svätoplukových prútoch. Možno sa raz dočkáme v ďalekej budúcnosti, že to už nebude len legenda, ale skutočnosť.

Chvála patrí Čechom a Slovákom. My sme naozaj jeden kmeň, ktorý má dva dialekty málo odlišné. Je to výhoda spoločnej kultúry. Radujeme sa, aj plačeme spoločne. Nepotrebujeme tlmočníka. Bodaj by nás aj ostatné kmene slovanské nasledovali.

Poznámky pod čiarou.

Čítam, že „od momentu, keď sa objavil človek, sa začína písať história ľudstva. „ Tak to ma podrž. To už bol vtedy kronikár, alebo dejepisec s papierom a ceruzkou ?

Kronikár píše o tom, čo prežil. Dejepisec opisuje dejiny, od koho ? Mám v tom miš maš.

A ďalej čítam:“ Keď ľudia vynašli jeden zo svojich najväčších vynálezov – písmo, dokázali uchovávať svoje myšlienky pre seba aj pre druhých“. To ma podrž druhý krát. To znamená, že do vynálezu písma, sa dejiny podávali iba per huba, aj o Neandertálcoch ?

V histórii ľudstva je veľa bielych miest, kde pamiatky vidíme, ale nevieme ich vysvetliť. Takýmto dráždivým príkladom sú opracované kamene v meste  Baalbek  v Libanone. Sú tak mohutné, že na nich nestačíme ani dnes.