pelmel

Prechádzam sa po lesnej cestičke. Z neba  šuští sneh. Okolie sa pokrýva bielym kobercom. Miznú nečistoty. Pred oči mi naskakujú obrázky z detstva. Z obdobia Zimy. To nie je len o tom, že mama mi vymenila topánky a musel som nosiť šál. To je vzrušenie z toho, že na tráve sa objavila biela farba námraze, že na Plejsoch vznikla biela čiapka, že na Hornáde  cestou z meštianky som skúšal tenkú vrstvu ľadu a nedočkavo čakal, kedy sa po ňom môžeme šmýkať,  hrať hokej s kúskom kameňa a krivuľou v ruke. Cestou do školy po celej trase vznikli šmykalky. Rozbeh a šmyk, rozbeh a šmyk. Áno začala zima, pani Zima.

Bol som chlapec,  iba chlapček, možno osem,  keď ma pozval Jaňo, starší o nejaké roky, že ideme nacvičovať. Neveľmi som vedel o čo sa jedná. Zobrali ma do partie. Ako najmladší budem robiť anjela.

Jaňo nás učil čo sa bude hovoriť a spievať.  Už v novembri spoločne sme vyrábali výstroj : opasok a čakov z lepenky  polepenej z lesklým farebným papierom,   palica z guľatiny dĺžky dva metre. Dole mala pribitú gumu a hore pliešky. Bača, Fedor, Stacho. Každý mal dvojicu farieb. Bača modrú a žltú, Fedor  žltú a zelenú, Stacho tiež žltú a zelenú, ale iný odtieň. Ja, ako anjel mal so striebornú a zlatú a čakov vyzdobený hviezdičkami. Týmito farbami, teda farebnými papiermi boli oblepené opasky, čakovy a palica.  Vždy dvojfarebne. čakovy mali hore vystrihané   ozuby. Na sebe sme mali zimné oblečenie a na tom biele košele a biele pyžamové nohavice. Ja som dostal malý kostolík s oknami prekrytým červeným celofánom a  oltárom s jasličkami – Jozef, Mária, Ježiško, ovečky,  oslík.   Koledu som začínal  ako anjel. Zaklopal som a opýtal sa či môžeme vojsť. Nikde nás neodmietli. Prijali to ako divadlo.  Spestrenie večera. Nebolo inej zábavy.  Kostolík som postavil na stôl a zapálil sviečku. Zažiaril cez červené okienka. Detičky otvárali oči. Zavolal som : „ Bača ! „  Vošiel a  začal chodiť po kruhu izby. Klopkal palicou, pliešky štrngali a hovoril o zvesti z ďalekého východu. Postupne po jednom vošli Fedor a Stacho. Každý pozdravil, pridal sa do kruhu a začali spievať. Stál som pri kostolíku, dával pozor na sviečku a malé deti okolo.. Potom nasledovali obete Ježiškovi : bača ovečku, Fedor žinčicu, Stacho kopu syra. Chodenie do kruhu pokračovalo so spevom a  vinšom na pekné vianočné sviatky. S bohom sa majte. Vzal som kostolík,  zarmútil detí a vyšiel. Za mnou ostatní. Prešli sme celú štvrť a potom sme vystupovali  aj v krčme a kostole.

Zima, to bola u nás zmena ovzdušia, dni  nabité  udalosťami. To bola  príprava na cestu do zasneženého lesa, hľadanie a  objavenie vhodnej jedličky.  Brodiac sa snehom, to už bol zážitok a potešenie.

Doma mama začala robiť salónky. Sledoval som ju. Roztopila práškový cukor na masu, pridala malinovú šťavu z nášho lesa a vyliala na dosku na vaľkanie  cesta.  Nožom nakrájala malé obdialniky – salónky. Prichystala salónkový jemný biely papier a zlatko. Do papiera sme nastrihali strapce. Potom sme začali ukladať na stole  – najprv zlatko, na zlatko  papier a salónku.   Do stola som nabil klinček, naviazal povrázok, chytil nachystanú salónku do ľavej ruky a pravou som s povrázkom zatočil jednu stranu , potom druhú a krásna salónka malinová bola hotová. Potom  ešte sme  narobili salónky orieškové a  kakaové.  Niekoľko orechov sme natreli zlatou farbou, nastokli do nich  zápalku  na zavesenie. Bola to vzrušujúca chvíľa. Pokračovala vešaním salóniek na voňavú jedličku. V počte saloniek sme súťažili s našimi príbuznými na Starej maši. Navštevovali sme ich cez zimné večery.  Bratrancov otec hral na husliach a ostatní spievali.  Bolo veselo.

V počte salóniek  víťazil. Raz narušil  zvyk a mal  namiesto jedličky smrčka. Vraj  smrčok má hustejšie ihličie, čačinu. Nezabudnuteľné krásne večery. Potom odchod domov. Vstup do mrazivej noci so strieborným mesiacom na oblohe, s vŕzgajúcim snehom po každom kroku.

Vianočnú slávnostnú náladu zvyšovala vôňa pečených koláčov šíriacej sa po Starej maši z pekárnikov. Mali sme ich dva. Na kolónii a pri Štokovci. Murovaná pec, prekrytá drevenou strechou s plechovou tabuľkou na písanie poradia. Otec do pece naložil oheň a počkal až ostali iba uhlíky. Vyhrabal ich ohrablom a mama mohla vsadiť pomocou drevenej okrúhlej dosky opatrenou drevený poriskom náš makovník.   Stál som pri nej v kuchyni a pozoroval ako to robila. Nebola to robota, bola to sviatočná pohoda. Mlynček na mak sme nemali, ale bol v Komzume. Mama tam chodievala mlieť na elektrickom mlynčeku . Odvtedy som mlynček na elektrinu nevidel.

Čo sa dialo vtedy vo svete, nemal som ani šajnu. A podľa toho ako sme sa pripravovali na Vianoce, nemali ani moji mladí rodiča nejaké veľké starosti. Bol by som to vycítil, alebo počul. Zdá sa, že sme žili ako vo vákuu. Nemali sme rádio, noviny som u nás nevidel, pritom svet bol uprostred druhej svetovej vojny.  Narodil som sa ešte za Tatíčka Masaryka v Československej republike. Keď som sa chystal so šlabikárom do prvej Ľudovej školy ako šesť ročný, bola už Slovenská republika s prezidentom  kňazom Tisom. Mal som jedenásť, keď v septembri (1945) som šiel do prvej triedy Meštianskej školy. Bola už znovu Československá republika s prezidentom Benešom. Tomu sa hovorí fofr. Šiel mimo mňa a tak rýchlo za sebou, že ani moji rodičia to poriadne nezaznamenali. Traja prezidenti, kto by si to mal pamätať.

Boli to pre mňa Vianoce  s prvými aj   poslednými  Jasličkami. Práve pre ten  urýchlený   kolobeh udalosti.      Hodne neskôr som sa dozvedel, že jedličky rastú iba na Spiši . Ostatné lesy sú smrekové.

Dnešný chlapec  by ani nechápal o čom hovorím, keby som povedal, že nebola televízia ani rádio  v našej štvrti.  Bolo to uprostred vojny. Mi chlapci sme o nej netušili.

Až keď sa vojna končila a na trati okolo nás sa prevážali  nemeckí vojaci. (nov. dec. 1944)