pelmel

Ahoj Jozefe !

Blíži sa zima, slnka ubúda, pesimizmu pribúda. Taký je už život. Veľa záleží aj na tom ako si ten pesimizmus pustíme k sebe, teda do seba. Svet nezmeníme, seba aspoň trochu.

Páči sa mi vtip o optimistovi –

Chlap vypadol z okna  z 20 poschodia. Padá. Keď je pri 10 –tom, tak si

hovorí : ešte to nie je také zlé.

Takže tak.

Niekedy, za starých zlatých čias,  bolo fajn. Boli ešte lampárne, kde si sa mohol sťažovať do sýtosti.

Lampárne zrušili a my sme v prdeli. Sťažovať sa nie je kde.

Pre vysvetlenie. Prdel to je zadok, dôležitý na sedenie. Nemáš zadok, nemôžeš sedieť,  musíš stáť. Keď musíš stáť a nemôžeš sedieť, unavíš sa  a si v prdeli. Znovu si na začiatku. Na vine sú zrušené lampárne.

Ako hovorím Jozefe, život je ťažký. Možno by bol aj ľahší, ale my si ho vždy tak trochu posereme. Spisovnejší výraz ma nenapadá. Nemal som vychovávateľku, som nevychovaný.

Nemáš vychovávateľku, nevieš  narábať s príborom a u stola v lepšej spoločnosti  znovu si v prdeli. To sa potom ťahá po celý život. Východisko vidím len jedno, narodiť sa v lepšej spoločnosti s vychovávateľkou po ruke.

*

To sa dobre povie s vychovávateľkou po ruke. Narodíš sa bez vychovávateľky,  vychováva ťa ulica a to som práve  ja.  Celý ja, a na túto ulicu som pyšný. Zanechala mi prekrásne spomienky na detstvo. Nebola to celkom ulica, bola to štvrť osadená v zeleni, medzi dvoma riekami zvanými Hornád  a Turbiňák .

Štvrť obklopená svahmi a horami po celý rok nám dávala vedieť, že je tu iba pre naše hry.

*

Jozefe nedávno si mal vo svojom curiculum vitae  napísané dve osmičky…88… to je hotové výtvarné dielo. Teraz ťaháš na deväť nula…90…čo nie je na zahodenie. Nie každý si to môže dovoliť. Si o dva roky starší, čo Ťa oprávňuje poslať ma na pivo. Ja už tiež o necelé dva mesiace dosiahnem tú estetickú kombináciu dvoch osmičiek. Takmer sa na to teším.

Pamätáš sa, že sme sa dohodli ? Na budúci rok v júni stretneme sa v Prešove pri spomienke na 68 výročie našej maturity na Vyššej škole stavebnej v roku 1953.

Ja sa zase pamätám na prvý deň prvého ročníka, kedy som bol vystrašený ako zajac, ako sme stáli pred budovou školy a staručký riaditeľ Pakan mal slávnostný prejav  a poplietol si vzduch s duchom kedy povedal: milí žiaci, pamätajte, že v zdravom tele je zdravý vzduch..ééé…duch. Nebol som na to pripravený a takmer som sa zadusil od zdržiavania výbuchu smiechu. Nuž, nemal som vychovávateľku, to je pravda.

Ešte si pamätám, ako nás ten staručký Ing. Pakan učil mechaniku. Písal ešte vzorce na tabuli šwabachom. Boli to nekonečné výpočty, ktorá nás priamo dusili a akosi neverím, že vtedy tomu niekto rozumel. Mal tučné okuliare s množstvom dioptrií, takže do triedy sotva videl. Keď sa rozhodol skúšať, tak ukázal prstom do lavíc. Ten na ktorého to padlo, schoval sa pod lavicu. Ďalší za nim už nemal voľbu. Nešťastník vyšiel k tabuli a poslušne tam ticho stál.

Mali sme aj Poka. Nepamätám, žeby nás niečo naučil, ale pamätám sa na vtip, ktorým nás obdaril … Dcérka sa ma ráno pýta, otecko ty už pracuješ, nie dcérenka, ja ešte pracujem.

Áno Jozefe, boli to ťažké časy,  na ktoré si dnes spomíname s nostalgiou. Na všetko zlo ľahulinko zabúdame. Záverom už iba toľko, že sranda musí byť, aj keby chleba nebolo.    Čao. November 2021, Laco.

Záverom. Na túto Zem sa chystá mrákava. Pokúsil som  sa trochu to odľahčiť humorom.