Je to pravda. že
slepé črevo vám vyberú už na vrátnici ?
Zub začne bolieť vždy v piatok večer. Aj môj apendix. Bolesti na pravej strane ? No a čo. Pre takú maličkosť, nebudem obťažovať lekárov.
Pondelok ráno: jedná prehliadka, druhá prehliadka a bežte ! hovorí chirurg, na akútne chirurgické oddelenie. Bežal som. Pred polnocou ma operovali.
Ešte pred operáciou mi obvodná lekárka hovorí – držím vám palce, potom aj chirurg na poliklinike, ktorý ma posielal do nemocnice, mi to zopakoval – držím vám palce. Toľko palcov som nečakal. Pravda je, že som tomu palcovaniu nerozumel. Až po operácii, keď ošetrujúci chirurg mi viac krát zopakoval, aké to bolo komplikované.
Domov som prišiel so zašitým bruchom. Po prvej prehliadke na poliklinike mi vybrali stehy a brucho sa rozsypalo. Pozrite sa, hovorí chirurg, držala to iba koža. Pozrel som sa a vidím ranu ako hrom. Dlhá, hlboká, hotové harakiri.
Desať týždňov chodil som na preväzy k chirurgovi na polikliniku. Rana nechcela sa zrásť. Čudoval sa, ako je to možné ? Bolo to ako v tom vtipe, kedy si lekár hundre popod nos : je to ako Bruntál, je to ako Bruntál. Sestrička na to : pán doktor, čo je to Bruntál, Bruntál je strašná diera.
Myslím, nikto nie je zvlášť nadšený, keď ho majú rezať. Zvlášť pri predstave z filmovej tvorby : chirurg s pílkou v ruke a bieli plášť sa mení na purpur.
Počul som ako niekto hovorí : je po operácii. Úplná pohoda. Ďalej som už mal smolu. Umiestnili ma vedľa pacienta nariekajúceho v jednom kuse. Nespal som dve noci a dva dni. Do zbláznenia. Nikto sa o neho nestaral. Zo mňa vypršal všetok humor. Keď sa objavil lekár, hovorím, veď mu niečo dajte, to sa nedá vydržať. Na druhý deň ho odniesli.
Keď ma posielali do nemocnice, nepovedali mi, že mám si zobrať pyžamo a tam mi ho nedali. A nepovedali mi ani to, že vačok s močom si musím vynášať sám do umývadla v izbe, kde sme ležali štyria. Skrátka samoobsluha. Samozrejme, že sa nesťažujem na sestričky, ani náhodou, to len tak mimochodom, aby reč nestála. Nemôžem porovnávať, nebol som v Zimbave a na lampáreň nechodím.
Pri prvej vizite som prosil lekára, aby ma pustili domov.
*
Pri vstupnej prehliadke, z mojich dokumentov sa dozvedeli, že mám osemdesiat dva. Vyvolával som rozruch. Hádali mi šesťdesiat. Ja som im potom bezplatne rozprával o svojej celoživotnej životospráve. Mal som tmavé husté vlasy, pri podpisovaní som nepotreboval okuliare. Keď ma previezli ležiaceho na vozíku do chirurgického sálu, lekári a sestry stáli pri stene a pozerali sa na mňa. Jeden mi pokynul, aby som sa premiestnil z vozíku na operačnú posteľ. Neskôr som pochopil, že boli zvedaví ako to predvediem v tom veku. Ja svoj vek som neevidoval. Myslím si neskromne, že moje telo je ako dávnych mladých čias.
Na záver poznámka k životospráve na ktorú sa ma vypytovali :
Človek v živote prekonáva rôzne ťažkosti. Tie časom pominú, ale najťažší celoživotný trvalý boj človeka, je boj so sebou, so svojou pohodlnosťou.
november 2015
Celá debata | RSS tejto debaty