pelmel

Ak cestujem po svete, kde ponúkajú  prácu aj živobytie, vždy  objaví sa predo mnou obraz čarovného  detstva  odkiaľ Nech som kdekoľvek.

pochádzam. Je to rieka, lúky, lesy a okolité hory. Čarovná premena prírody. Snežienky z rannej  jari, fialky pod kríkom, záplava kvetín letnej lúky, šuštiace listy pod nohami zlatej jesene, líštička loviaca poľné myši skokom  na lúke pod snehom.

Áno, to je  tá zem, odkiaľ pochádzam.

To sú korene siahajúce bohvie do akej hĺbky dejín, ktoré nás kotvia a nepustia. Moje korene sú na Spiši.

Ulica stredovekého mestečka hýri farbami a pestrosťou priečelí. Vyžaruje z nich stáročná  história našich predkov, vytvárajú pohodu na duši, aj keď si to neuvedomuje.

Hovoria nám : tu sú tvoje korene, neopúšťaj nás, inak zahynieš.

Viacerí moji známi odišli za vidinou lepšieho života na Západ. Myslím, že to oľutovali. Na staré kolena zistia, že sú tam vždy len cudzincami. Niekde v kúte bez svedkov  si poplačú.

Rodný môj kraj, zo všetkých najkrajší, nie je len básnický výtvor, je to život, ktorý ak opustíš, si stratený.

Takže, ako hovorím, je to Spiš, ktorý ma fascinuje svojou rozmanitosťou, nádhernou prírodou a históriou. Ale je to ešte čosi.

Po maturite, dávno, veľmi dávno, dostal som sa na štúdia do Bratislavy (r.1953-58).  Z malomestských pomerov do skutočného mesta; Manderla, Dunaj,  mliečny bar pri divadle;  bolo to niečo  ohromujúce. Zrazu som pocítil, že som niečo viac. A nie len to, ale aj Fakulta architektúry, takzvaná aula, prednášky, to sa nedá opísať. To však nie je všetko.

V treťom ročníku stretol som  a zároveň stratil som,  hlavu.  Bláznivo som sa zamiloval do krásavice, ktorej nebolo páru. Bola raz aj na prvej strane časopisu Slovenka. A bola to Spišiačka z Iglova.

To je ďalšia väzba, ďalšie puto na rodný môj Spiš, konkrétne na Spišskú Novú Ves. Pri návšteve mesta s mojou kráskou  ožívam, keď tam idem sám, srdce ma bolí,  smutno mi je.

Vedľa osady Iglov vznikala od 13. stor. villa Nova – Nová Ves, spomína sa už v listine z r. 1268. Je  to pekný počet generácii za  752 rokov. Keď kráčaš po meste, neuvedomuješ si koľko vrstiev histórie je pod tvojimi nohami. Histórie ľudských tragédii aj šťastia, aby nakoniec si mohol  obdivovať historické mesto s jeho zákutiami a stredovekou atmosférou. Naše nové sídliská nám zabezpečujú pohodlné prežitie, cítime sa tam príjemne a bezpečne, ale bez  návštevy historického jadra sme opustení. Iba vtedy cítime, že dýchame, až keď prechádzame okolo stredovekých budov, ktoré na nás pôsobia magickou silou,  aj keď mnohí z nás si to neuvedomujeme. To je sila histórie.

Uprostred mesta sú veľmi pekné a zaujímavé historické budovy. Je to gotický kostol, krásna budova klasicistickej Radnice, významná secesná budova Reduty, Provinčný dom, kde sídlili  úrady Provincie  šestnástich spišských miest.

To je kus osobitnej histórie mesta. Úrad zriadila cisárovná Mária Terézia (1740-1780), ale richtári pre svoje snemovanie, nemali kde bývať preto mesto rozhodlo, že pri Hornáde vybudujú 16 domčekov pre veľactených bohatých richtárov – dostalo to názov Šestnástka. Žiaľ, teraz  je tam zimný štadión, menej atraktívna budova pre turistov.

Spiš ako historické územie sa delí na Horný, Stredný a Dolný. Podľa mňa je to najbohatšia časť Slovenska  na historické pamiatky a prírodné krásy.

*

Moje korene sú v Dolnom Spiši. Skok od  Spišských Vlách, Spišského Podhradia, Spišského hradu, Spišského Hrhova, skrátka a dobre samý Spiš dookola. Moje rodisko a rodisko mojej rodiny sú Krompachy.

Pokračovanie