pelmel

Dejiny človeka

Ak človek  nemá doklady, neexistuje. On síce je, môžeš sa ho dotknúť, ale nie je. Ak je k tomu ešte nemý, potom je to jasné. Neexistuje, hoci je.

A tak je to aj s národmi. Existujú, teda sú, iba odkedy sa našli nejaké písomné podklady. Dovtedy nie sú, až na výnimku, keď archeológovia nájdu nejaký črep a celý nadšení napíšu o tom knihu. A čo, ak nie je ani črep ? Tak to je problém.

Človek bol, aj celý kmeň, ale neboli ešte črepy.

Potom je nám tu poruke človek, ktorý hovorí. Keď mu rozumieme aspoň čiastočne, potom je to jasné. Patríme k jednému kmeňu.

Takýmto spôsobom vieme odlíšiť ugrofínské, latinské, germánske, anglosaské kmene od našich slovanských. Aj bez črepov.

Reč, nazývaná tiež jazykom, je zjednodušujúcim faktorom porozumenia. Mal by som napísať  „poznávacím“  znakom jednotného kmeňa slovanského.  Slovo „ porozumenie „ je nevhodné, nevystihuje skutočnosť,  čo sa ťažko vysvetľuje.

Zachovala sa nám legenda o Svätoplukových prútoch. Možno sa raz dočkáme v ďalekej budúcnosti, že to už nebude len legenda, ale skutočnosť.

Kto je autorom týchto rozbrojov medzi slovanskými národmi ? Myslím, že sa to dá určiť dosť presne. Nie je to vidiek, ani mesto. Je to vždy nejaký neukojený jedinec patriaci do ústavu choromyseľných. Smutné na tom je, že človek, ľudia,  na toho blázna naletia. Takto bolo v Juhoslávii, takto je to na Ukrajine.

Chvála patrí Čechom a Slovákom. My sme naozaj jeden kmeň, ktorý má dva dialekty málo odlišné. Je to obrovská výhoda spoločnej kultúry. Radujeme sa, aj plačeme spoločne. Nepotrebujeme tlmočníka.

Bodajby aj ostatné kmene slovanské nás nasledovali.

30.04.2020 v čase pandémie.