pelmel

Kto sme?

K akej kultúra patrime? V akom svete sme žili.

Motto:

Vyrastať v optimálnych pomeroch

geografických, spoločenských, kultúrnych,

nie je žiadna osobná zásluha,

tak ako  v opačnom prípade,  môže to byť smola.

Naučili ma čítať a písať. To bolo fajn. Neskôr z puberty si pamätám akurát, že je nejaká Amerika a z dejepisu, že bol  tolerančný patent. Načo to bolo, to som nepochopil. Nabifľovať sa prvý odsek,  to na trojku  stačilo.   Prvú prózu na čítanie dostal som  od kamaráta. Bola to  pokrkvaná  kovbojka –  rodokapsa.  Hltal som ju. Fascinovala ma. Sombréra, colty, zaprášené mestečka, saloony,  neohrození kovboji s nízko položenými coltami. Tajomný kovboj Jerry, ktorý dokázal pískať tú istú melódiu z Arizóny do Texasu. Kde bola Arizóna a Texas, to bolo vedľajšie. To bol  prvý pohľad na svet. Nič viac, dookola  tma.

Nemali sme rádio, neboli noviny.  Priebeh vojny vnímal som intenzívne, ale akoby sa to netýkalo nás, ani mňa. Trať sme  mali  pred očami. Nákladné vlaky kanónov, tankov, vojakov. Tam aj späť. Pozeral som na to ako na samozrejmosť.  Nechápal som. Ani som sa nevypytoval. Bol som desaťročný.

Po  základnej škole, prišla odborná škola.  Moje všeobecné vzdelanie o svete veľmi nepokročilo. Škola bola ťažká.   V  maturitný rok zomrel Stalin a Gottwald. Mal som vtedy omnoho dôležitejšie úlohy ako sa z  toho vzrušovať. V  podstate ma to nemohlo zaujímať.  V politike sme boli s kamarátmi negramotní. A moja negramotnosť v politike pokračovala aj na vysokej škole technickej , fakulte architektúry a pozemného staviteľstva.

Nemal som  čas ani silu zaoberať sa planým filozofovaním a politikou. Ani kamaráti. Prednášky z politiky sme brali ako nutné zlo a nemali na nás žiadny účinok. Boli nepochopiteľné až trápne. Mali sme sa stať technicky vzdelanými  odborníkmi.  Politika nám bola vzdialená.

Po ukončení školy prišla vzrušujúca prax. Vždy nové a nové úlohy. Bol som nimi pohltený. Prebiehala obrovská výstavba. Socialistický štát sa mi postaral o bývanie. Dvojizbový byt, zadarmo. Bol to život v tempe. Pekný, spoločenský, družný na pracovisku. Leto pri Čiernom mori, alebo Jadrane.

*

Potom postupne do tohto pracovného a životného tempa sa okrajove vplazila politika. Zaujímavé reportáže, komentáre, ktoré všeobecne nás presvedčovali, že u nás nie je sloboda slova. Nás technických pracovníkov sa to netýkalo. Riešili sme svoje technické problémy. Nikto nás v tom neobmedzoval. Napriek tomu sme s nadšením vítali, že socializmus by mal mať ľudskú tvár. Pochybujem, že niekto vedel, ako to má vlastne vyzerať … s tou ľudskou tvárou. Do toho vstúpila vysoká politika. Nám dole, mohla byť ukradnutá, ale život bolo treba spestriť. Tak sme boli zato, nech má ľudskú tvár, nech sa niečo deje. A dialo sa. Všetko okolo nás bolo zrazu zlé, nevyhovujúce. Akútny nedostatok banánov. Niekde sa začali vŕšiť na komunistoch. Osobné útoky, nevybavené účty. Dnes vieme, že začala pracovať intenzívne piata kolóna.  V pozadí sa možno už vtedy v niektorých hlavách Západu, pripravovala scéna humanitárneho bombardovania ako v Juhoslávii. Prípadne nejaká farebná revolúcia. Komunizmus je pre Američanov ako červené súkno pre býka. U nás síce nebol komunizmus, ale ešte dnes, to verklikujú niektorí primitívi v jednom kuse. Aj v ďalekom Vietname zúrivo vraždili mierumilovní ľud, lebo podľa nich to boli komunisti, včítane detí. Karel Gott v Las Vegas bol komunista. V socialistických štátoch podľa Západu  žili len komunisti. Okrem môjho pracoviska, kde bolo len asi desať percent komunistov. A boli to naši kamaráti.

*

Takže prišli Rusi. Museli. A my sme plakali, že nechcú uznať našu ľudskú tvár. Rozprával som sa s vojakom, traktoristom s uniformou na montérkach. Myslel si, že sú  u nás na cvičení. Boli prípady, že niektorí dôstojníci spáchali sebe vraždu. Neprišli len Rusi, prišlo päť armád varšavskej zmluvy. Bránili teritórium vykúpené obrovskými stratami druhej svetovej vojny. Dnes vieme, že socializmus s ľudskou tvárou je naivita vtedajšej doby. Je možný iba dravý bezohľadný kapitalizmus s vydieraním slabších štátov. Demokracia je len zástera reality. Vojna je bežným nástrojom kapitalizmu na vykorisťovanie slabších. To nie sú poučky s politickej literatúry. To pozorujeme už okolo seba.

Náš vývoj tu pod Tatrami,  prebiehal tisíc rokov v Rakúsko-uhorskej monarchii. To sa nedá vymazať. Sme mentálne zviazaní  s prostredím tohto stredoeurópskeho priestoru. Vo Viedni, v Prahe,  pôsobili naši význační Slováci aj v minulých storočiach. Sme malilinkým slovanským národom, ktorého túžbou, aspoň vo výjave niektorých našich národovcov bolo vytvoriť bližšie vzťahy s obrovskou ríšou, tak veľmi vzdialenou.   O Rusoch a Rusku náš pospolití ľud počul veľmi málo. Mali svoje dejiny. Slávne i ťažké. Tristoročná poroba pod Mongolmi, historické boje so Švédmi, s Poliakmi, boje o Krym s Angličanmi,  s Turkami. Boli sme mimo ich obzor, mimo ich dejín. Sme ale Slovania. Máme mnoho slov podobných, alebo súzvučných s ruštinou. A to je dosť zvláštne. Akoby sme v starej dávnej histórii patrili do jedného kmeňa.

Je preto zvláštne, že medzi slovanskými národmi vznikajú nepriateľské prúdy voči Rusku. Prečo? Sú faktami podložené teórie predvojnového Nemecka o vykynožení Slovanov. A Slovania  sa odvďačujú zlobou, nenávisťou voči osloboditeľom.

Slovenská Rýchla divízia bojovala po boku Nemecka. A nebojovali so slepými nábojmi. Zabíjali. Pamätám sa na zvučku zo slovenského filmového žurnálu „Od Tatier po Azovské more „. Mal som deväť. Poliaci boli už vtedy, rovnako ako dnes, celý žhaví do bojov proti Rusom.

Máme sa čudovať, alebo prijať fakt, že človek geneticky je ako zviera?.

Máme prijať fakt, že na Ukrajine prezident dá povel armáde, aby zabíjala vlastné obyvateľstvo? Nie len povstalcov, ale aj ženy a deti. A náš prezident si s týmto zločincom podáva ruku ? Máme prijať fakt, že patriarcha pravoslávnej cirkvi na Ukrajine schvaľuje to vraždenie ? A demokratická Európa mlčí ? Nie, ona nemlčí, ona to podporuje. Toľko nezmyselných, hlúpych, nepravdivých a skreslených informácii o situácii na Ukrajine a  Rusku svedčí o úplnej degradácii intelektu pisateľov. Niektorí politici a novinári klesli na dno morálnej stoky. Nevymanili sme sa zo stredoveku. Ešte to potrvá.

Národy je potrebné posudzovať podľa historického vývoja…. a byť tolerantný.

Západná Európa bohatla zo  svojich kolónií a z vývozu otrokov z Afriky do Ameriky. Bohaté západné mestá odzrkadľujú dedičstvo koloniálnych otrokárov.

USA, alias Amerika,  od svojho vzniku prijímala prisťahovalcov, ktorí jej pomáhali bohatnúť. Nemusela vydávať peniaze na vzdelanie. Prišli hotoví odborníci. Vojny viedla mimo svojho územia. Slobodná dravá spoločnosť. Jej súťaživosť a dravosť má korene z dobývania západných území s nemilosrdným bojom proti Indiánom. Reklamu jej robil Karol May a Holywood. A občania Sveta sa tam hrnuli. Koľko mozgov a svalov zadarmo. Stala sa najbohatšou, najsilnejšou krajinou. Zistila, že môže manipulovať štátmi  ako sa jej zachce. „Každému vykrútime ruky, kto sa nám vzoprie“ takto to približne povedal prezident najmocnejšej krajiny. Potomok otrokov stáva sa otrokárom. Ale  za svojou vidinou zašiel priďaleko.

A stalo sa, čo sa nemalo stáť. Zem nepokorených, Rusko, povedalo dosť. Nedá si rozkradnúť svoje prírodné bohatstvo, nedá si vymeniť svoju tisícročnú kultúru za plytkú holywoodsku, kovbojskú.

Rusko nie je Amerika. Ťažká história….revolúcia, občianska vojna. Krátka pauza, druhá svetová vojna. Koľko mozgov, potencionálnych nobeloviek zahynulo ?

Len čo skončila vojna, už vznikla hrozba novej, od najdemokratickejšej krajiny sveta Ameriky. Rusko nemalo čas vyrábať nábytok, muselo vyrábať tanky.

Porovnávať  životnú úroveň  Západu s Ruskom je netolerantné, neférové.

Dnes je situácia vo svete znovu na hrane vojny. V strednom východe je to Islamský štát, v Európe je to Ukrajina. Situácia sa opisuje tak, ako to bolo za prvej svetovej vojny. Nikto ju nechcel. A vznikla.

Jún 2015